Mier verzus dogma: Ako stredoveká interpretácia islamu bráni pokroku na Blízkom východe

V západnom aj blízkovýchodnom diskurze sa často stretávame so zjednodušeným tvrdením: „Korán zakazuje moslimom uzavrieť trvalý mier s Izraelom alebo sa vzdať územia.“ Tento naratív šikovne živia dve skupiny – islamskí radikáli, ktorí ním ospravedlňujú teror, a ich kritici, ktorí chcú dokázať absolútnu nekompatibilitu islamu s moderným svetom. Pravda je však inde. Samotný Korán mier nezakazuje. Problémom je stredoveká politická interpretácia šaríe, ktorú dnes zneužívajú radikálne hnutia a ich sponzori na čele s Iránom.

Ak sa pozrieme priamo do textu Koránu, nenájdeme v ňom žiadny zákaz vzdať sa územia v prospech mieru. Naopak, Korán kladie na mier obrovský dôraz. Text jasne hovorí: „A ak sa priklonia k mieru, prikloň sa k nemu aj ty…“ (Súra 8:61). Prorok Muhammad sám uzavrel v roku 628 Hudajbíjsku zmluvu, kde urobil obrovské politické a územné ústupky mekkánskym polyteistom, len aby zabezpečil stabilitu a prežitie svojej komunity.

Zákaz vzdať sa „raz ovládnutého územia“ nevychádza z Koránu, ale zo stredovekej islamskej právnej teórie (šaríe). Práve tá vytvorila koncept, že akékoľvek územie, ktoré bolo raz pod moslimskou správou, sa stáva neoddeliteľnou súčasťou islamského dedičstva (waqf).

Pre moderné radikálne hnutia ako Hamas, Hizballáh či Palestínsky islamský džihád sa táto stredoveká právna poučka stala absolútnou dogmou. V ich očiach je existencia štátu Izrael neprípustná nie preto, že by nebolo možné žiť s ľuďmi iného vyznania v mieri, ale preto, že Izrael leží na území, ktoré stredovekí právníci definovali ako večnú moslimskú pôdu. Ich cieľom nie je mierové spolužitie dvoch štátov, ale totálna likvidácia Izraela – vojensky, demograficky a politicky.

Teheránsky bábkovodič a priemysel teroru

Tento stredoveký fanatizmus by však v 21. storočí nemal takú ničivú silu, keby nebol masívne dotovaný modernou geopolitickou mocnosťou – Iránom.

Hoci je Irán šiitska teokracia a organizácie ako Hamas sú sunnitské, v otázke likvidácie Izraela našli pragmatické spojenectvo. Irán využíva tieto radikálne hnutia ako svoje predĺžené ruky (tzv. proxies). Teherán im dodáva peniaze, moderné technológie na výrobu rakiet, útočné drony a spravodajské informácie. Pre Irán nie je palestínska otázka prejavom úprimnej solidarity, ale cynickým nástrojom, ako destabilizovať región, zablokovať mierové dohody medzi arabskými štátmi a Izraelom a upevniť si pozíciu blízkovýchodného vládcu.

Pokrytectvo na verejnosti, tvrdý pragmatizmus v zákulisí

Zatiaľ čo radikáli hlásajú permanentnú vojnu, oficiálna arabská politika prechádza hlbokou transformáciou. Na verejnosti mnohé arabské vlády stále používajú ostrú rétoriku voči Izraelu, aby upokojili radikálnejšie naladené domáce obyvateľstvo a odpútali pozornosť od vlastných problémov. V zákulisí však prebieha spolupráca, ktorá by pred dvoma desaťročiami bola nepredstaviteľná.

Prvým veľkým prelomom boli Abrahámovské dohody (Abraham Accords), vďaka ktorým Spojené arabské emiráty (SAE), Bahrajn či Maroko oficiálne uznali Izrael. Tento pragmatizmus však funguje aj tam, kde oficiálne podpisy a podania rúk pred kamerami chýbajú – napríklad v Saudskej Arábii.

Izraelské zbrane a protiraketové systémy: Arabské štáty v Perzskom zálive dnes čoraz častejšie nakupujú špičkové izraelské systémy protivzdušnej obrany, radarové technológie a kybernetický softvér. Izrael je pre ne kľúčovým, technologicky vyspelým spojencom v boji proti spoločnému nepriateľovi – Iránu a jeho dronom.
Budovanie megamiest budúcnosti: Saudská Arábia momentálne stavia gigantické futuristické megamesto NEOM. Hoci sa to na verejnosti neprezentuje a nehovorí sa o tom nahlas, na plánovaní, budovaní high-tech infraštruktúry, kybernetickej bezpečnosti a odsoľovaní morskej vody pre toto moderné mesto sa podieľajú práve izraelské technologické firmy. Izraelské know-how v oblasti inteligentných miest a agrotechnológií pretvára arabskú púšť na moderné centrá svetového obchodu.

Kde je teda východisko?

Blízky východ dnes stojí na križovatke dvoch diametrálne odlišných vízií budúcnosti:

Cesta teroru a stredovekej dogmy: Je to os Irán-Hamas-Hizballáh. Vychádza zo zámerne zlej interpretácie náboženstva a trvá na permanentnej vojne až do úplného zničenia nepriateľa. Táto cesta neprináša obyčajným Palestínčanom ani arabskému svetu nič iné ako chudobu, trosky, slzy a medzinárodnú izoláciu.
Cesta rešpektu, inovácií a spolupráce: Je to cesta pragmatického spojenectva medzi Izraelom a modernizujúcim sa arabským svetom. Ukazuje, že ekonomická prosperita, technologický pokrok a bezpečnosť občanov sú dôležitejšie ako tisíc rokov staré poučky.

Skutočným východiskom pre Blízky východ nie je prekrúcanie Koránu na vojnovú propagandu. Východiskom je oddelenie náboženských dogiem od štátnej politiky. Moderné štáty sa musia riadiť medzinárodným právom, vzájomným rešpektom a ekonomickou výhodnosťou, nie bigotným výkladom stredovekej šaríe. Budúcnosť regiónu neleží v odpaľovaní rakiet z civilných štvrtí, ale v spoločnom budovaní inovácií, vedy a obchodu. Tvárou v tvár iránskej hrozbe už moderný arabský svet pochopil, že Izrael nie je nepriateľ, ktorého treba vymazať z mapy, ale stabilný partner, bez ktorého nie je možné v 21. storočí prežiť.

372