Ukrajina odpisuje ruštinu ako chránený menšinový jazyk. Parlament rozhodol, Zelenskyj podpísal, ide o ozajstnú revolúciu

Ilustračná snímka. Zdroj FOTO: Magnific/Freepic.

Ukrajinská Verchovna Rada, najvyšší zákonodárny orgán Ukrajinskej republiky, prijala zákon, podľa ktorého sa na ruštinu ako menšinový a regionálny jazyk prestáva vzťahovať právo na ochranu podľa Európskej charty z dielne Rady Európy. Bude sa tvrdiť, že ide o jazykovú čistku.

Za mocou a násilím ide jazyk. Toto takmer príslovie sa na Rusko veľmi hodí. Od detstva nás učili, že Európania (samozrejme, tí zlí, severozápadní), vyhladili amerických Indiánov, keďže tam okrem zabíjania v boji o územie zavliekli aj choroby, voči ktorým pôvodní obyvatelia neboli imúnni. Kto nebol príliš zvedavý, nedozvedel sa, že za rozširovaním ruskej, cárskej aj sovietskej ríše stálo nielen násilie, genocída, zavlečené choroby, ale aj ruština ako panský jazyk klasických dobyvateľov. Domorodé obyvateľstvo Rusi takmer úplne vyhladili. Pravda, naučili ich po rusky. Ukrajina za touto lingvistickou expanziou urobila v júni ďalšiu bodku.

Najprv si po referende v roku 1991 dovolila vyhlásiť ukrajinčinu za úradný jazyk nového štátu, potom mala tú drzosť označiť jazyk pánov za iba regionálny (To teda bolo pre jazykovú šľachtu poníženie!) a nakoniec v júni 2026 ruštinu vyškrtli aj z registra chránených jazykov podľa Charty Rady Európy (nemýliť si prosím Radu Európy s Európskou radou, ale máme tu už toľko inštitúcií).

Ako sa do lesa volá…

Môžeme vyhrabať aj inú ľudovú múdrosť, napr. ako „pád nasleduje za pýchou“ alebo „toľkokrát sa chodí s vedrom po vodu, až to ucho…“, ale ruština sa pre národy bývalého cárskeho impéria a Sovietskeho zväzu punc jazykovej arogancie. A taký krásny jazyk, ktorý sa ľahko učí, v ktorom k nám prehovárali svetové dobyvateľské hviezdy od Normanov až po Putina, cez géniov od Lomonosova až po československého kozmonauta Remeka.

Na Ukrajine má teda ruský jazyk utrum a je otázne, či si to zaslúži. Je radosť hovoriť ním a vôbec hovoriť s Rusmi. A bolo smutné zažiť deväťdesiate roky, keď sa Estónci, Lotyši a Litovčania ruštiny priam štítili. V prípade Ukrajincov je to iný žáner. Títo ľudia budujú nový štát a ich nechuť sa neobrátila iba proti panovačnému Rusku, ale aj proti ruštine. Je to smutné, aj keď prirodzené. Podobne dopadla nemčina po druhej svetovej vojne v Poľsku a v Česku, tam po páde monarchie dokonca už po prvej svetovej. Ukrajina a ukrajinčina sa bránia proti ruskému vplyvu, ktorého dôležitým symptómom je jazyk. Staršia generácia ho používa, mladšia stále menej a menej, ale najmä na juhu a východe tohto štátu inú reč nepočujete. Dokonca pred nedávnom ani v Kyjeve. Ako zákon z júna 2026 o vylúčení ruštiny z rámca ochrany menšinových jazykov označiť? Nazval by som to karanténou. Ukrajinci majú štát. Ukrajinci sa učia svojmu zabudnutému jazyku, ktorý im upierajú.

Musíme sa chrániť, hovoria „banderovci“

Verchovna Rada urobila správnu vec a prezident Zelenskyj, inak bilingválne rusko-ukrajinský (učí sa usilovne po ukrajinsky), nepochybne tiež. Úplne lapidárne odstavenie ruštiny formuloval predseda ukrajinského parlamentu Ruslan Štefančuk (citujem podľa denníka Kyiv Post) diplomatickým (a preto kontroverzným) vyhlásením: „Jazyk okupantov sa nesmie tešiť z nástrojov používaných na ochranu jazykov národnostných menšín.“ Ale čo už s tým? Nie všetci Nemci boli nacisti a nemčina za to nemôže.

Autor je bezpečnostný analytik.