Dnes má meniny: Dana
Tragédia Ukrajiny je zrejmá, páchateľ je známy a musela ju so škrípajúcimi zubami odsúdiť slovenská opozícia rovnako ako český prezident. Určite sa nájdu odborníci, ktorí budú tvrdiť, že vojna medzi Ruskom a Ukrajinou je len susedská zvada spôsobená tým, že Ukrajina s pomocou Američanov anektovala polostrov Kamčatka, potom vytvorila pri svojich hraniciach s Ruskom dva satelitné štáty v réžii Kyjeva a teraz Ukrajinci obliehajú a bombardujú Moskvu, pretože Rusko hrozí vystúpením z NATO.
Tento scenár vyzerá dosť nevierohodne, ale dejiny ľudstva sú založené na dôverčivosti voči demagógii. Ak je tzv. pravda odrazom nami vnímanej reality, tak to asi bolo celkom naopak.
Problém s utečencami
Európa (EÚ) má ruských „inváznikov“ pred bránami a môže ďakovať náhode, že Donalda Trumpa opätovne nezvolili za prezidenta a že NATO prežilo. Má však problém s obrovskou masou utečencov, ktorí z nejakého zvláštneho dôvodu neutekajú do Ruska alebo do Srbska, ale na Západ. Neprekvapuje, že k týmto migrantom je EU empatickejšia ako k tým afroázijským, ktorí ju ochromili pred pár rokmi. Predpokladá sa, že tí, ktorí prichádzajú z Ukrajiny, sú zakotvení v kresťanskej civilizácii, ich deti sú často svetlovlasé a modrooké a riziko ich neprispôsobivosti je nízke. A v tom majú Európania, ku ktorým patria aj tranzitné štáty ako Poľsko, Slovensko, Maďarsko či Česko, nepochybne pravdu.
Vlna solidarity s migrantmi z Ukrajiny je silná, lenže sa poznáme, dlho nám to nevydrží. Dejiny ukazujú, že tento typ solidarity spravidla zažíva svoj vznik, vzostup, vrchol a pád. Momentálne sa nachádzame v solidárnej eufórii na občianskej, spoločenskej úrovni, t. j. trochu pod vrcholom.
Pravda, štát bude formálne akceptovať definíciu utečencov, ktorá vraví, že utečenec je ten, ktorý sa nachádza mimo krajiny pôvodu alebo pobytu; dôvodom jeho odchodu (úteku) je obava z prenasledovania; tento dôvod je nutné preveriť. Utečenec musí zapadať do jednej z kategórií dôvodov perzekúcie: rasa, náboženstvo, národnosť, príslušnosť k sociálnej skupine, nevyhovujúci politický názor, vojna a obava o vlastnú bezpečnosť. A nie sú ochotní alebo schopní spoliehať sa na ochranu štátu, v ktorom sa nachádzajú. Utečenci z Ukrajiny tieto základné podmienky spĺňajú. Čo bude ďalej, to nepoznáme, pretože nevieme, aké devastujúce nástroje použije slovanské Rusko proti neposlušnému slovanskému bratovi.
Čo na to skúsenosti?
Môj kedysi obľúbený historik Arnold Toynbee vo svojom mega diele „The Study of History“ tvrdí, že v dejinách bola vždy takmer štvrtina ľudí na úteku. Dnes to už nemusí platiť, ale nedávne paralely s utečeneckými vlnami sú väčšmi smutné. Nemci vo Veľkonemeckej (Tretej) ríši boli spočiatku solidárni s krajanmi, ktorých spojenci zbombardovali. Po masových útekoch z Východného Pruska, Sliezska a Česka sa však zubami-nechtami bránili proti príchodu týchto „žobrákov“. Maďarov po ľudovom povstaní v r. 1956 utieklo z Maďarska vyše štvrť milióna.
Spočiatku ich prijímali s porozumením, neskôr sa „maďarský emigrant“ stal hanlivým pojmom. Poliaci si podobný príbeh zažili po vyhlásení výnimočného stavu v roku 1981 a Bosniaci na tom neboli lepšie po úteku z občianskej vojny v Juhoslávii. V Nemecku a Rakúsku ich najprv vítali takmer s otvorenou náručou, potom ale prišli rozpaky a odmietnutie zo strany spoločnosti. Môžeme len dúfať, že v Poľsku, na Slovensku či v Česku sa nepotvrdí príslovie „bližšia košeľa ako kabát“. Skôr to tak ale bude, pretože štátom subvencovaní utečenci sú vodou na mlyn pre nacionalistický populizmus. Áno, podporujeme ich, ale naše deti sa majú ísť pásť…? Poznáme sa.
Autor je bezpečnostný analytik.