Problémové dieťa Európy sa prebudilo len výstrelom do vzduchu. Prepustilo časť politických väzňov, inak ostáva všetko po starom

Bielorusko síce kedysi považovali za problémové dieťa Európy, ale to bolo ešte v časoch, keď koketovalo s európskou integráciou a v dlhšom časovom horizonte s členstvom v EÚ.

Bieloruským aktivistom dávali v diskusiách priestor dokonca v slovenských televíziách. Tie časy sú ale preč, Bielorusko sa stalo niečím ako neoficiálnou guberniou Ruska a začať proti nemu špeciálnu vojenskú operáciu na spôsob Ukrajiny nie je nutné.

Šachový ťah prezidenta Lukašenka

V zjavnej snahe urovnať výrazné rozpory s Washingtonom a akosi demonštrovať, že Bieloruská republika je stále suverénny štát, prezident Alexander Lukašenko oznámil prepustenie vyše stovky (presne 123) politických väzňov. Je pravda, že niečo také by sa v Rusku stať nemohlo, ale Minsk týmto krokom zrejme ani trochu nemení svoj vazalský vzťah k Moskve.

K šťastným omilosteným patria prominentné osobnosti, medzi inými nositeľ Nobelovej ceny mieru (2022) Aljeksandr Bjaljacki a Maryja Kalesnikavová, najznámejšia tvár bieloruskej opozície. Nobelova cena ale Bjaljackého neochránila a v roku 2023 mu režimné súdy vyrubili 10 rokov „natvrdo“. Podľa bieloruskej spravodajskej agentúry Belta je prepustenie výsledkom Dohody o uvoľnení amerických sankcií, ktorá sa zrodila po sérii rokovaní, ktoré medzi sebou viedli A. Lukanšenko a John Coale, zvláštny americký splnomocnenec pre Bielorusko. Záver znel, že Lukašenko prepustí niektorých politických väzňov a USA recipročne zrušia časť sankcií.

63-ročného Bjaljackého však len tak po Minsku behať nenechajú. Súčasťou dohody bolo, že ho síce prepustia, ale súčasne aj vyhostia – do Litvy. Aspoň tak to uvádza na svojej online sieti ľudskoprávna organizácia Vjasna, ktorej je Bjaljackij zakladateľom. Pre agentúru AFP to inak potvrdila aj jeho manželka Natália Pinčuková. Mimochodom, Bjaljackého odsúdili za „finančné delikty“, čo v reálnom preklade znamená používanie peňazí zo Západu na financovanie činnosti ľudskoprávnych organizácií a tie sú označované ako protivládne. A to je v Bielorusku trestný čin nebezpečne sa svojou podstatou plazivo blížiaci k Slovensku.

Ďalším viťúzom zo 123-člennej „bandy nepriateľov“ štátu je 43-ročná Maryja Kolesnikavová, ktorá spolu s bývalou prezidentskou kandidátkou Svitlanou Cichanovskou, dnes v exile, organizovala v roku 2020 masové protesty proti Lukašenkovmu režimu. V prezidentských voľbách v roku 2020 získala oficiálne 10, 2 % hlasov, voľby však označila za zmanipulované a väzeniu sa vyhla tým, že ušla. Do Litvy. V neprítomnosti ju odsúdili na 15 rokov odňatia slobody pre „vlastizradu a sprisahanie s cieľom zvrhnúť vládu“. Jej manžel ju prekonal, odsúdili ho (v prítomnosti) na 18-ročný trest odňatia slobody za „organizovanie masových nepokojov a podnecovanie spoločenskej nenávisti“.

Kolesnikavová, práve prepustená opozičná partnerka Cichanovskej, odmietla nechať sa vyhostiť a dostala v roku 2021 mierny trest – 11 rokov za „sprisahanie za účelom prevzatia moci v krajine“. Potom sa po nej zľahla zem. Až v novembri 2024 sa „von“ dostali fotografie vychudnutej väzenkyne.

Ako vidno, na Slovensku je to zatiaľ stále ešte selanka.

Izoláciu krajiny Lukašenko neprelomí, Rusko to tak má rado

Od júla 2024 Bielorusko prepustilo – vrátane tej najnovšej „várky“ – 430 politických väzňov v očividnom úsilí zmierniť izoláciu krajiny, v ktorej Lukašenko vládne neobmedzene už vyše 30 rokov. Ako prvý a doposiaľ jediný prezident krajiny. Drží nad ním ochrannú ruku súčasný ruský prezident a „posledný diktátor v Európe“ (takto ho niekedy označujú západné médiá, ako keby sa Rusko nenachádzalo v Európe) vie, že bez Kremľa by už dávno sedel v exile v Moskve a priateľsky si tam tykal so zvrhnutým sýrskym diktátorom Baššárom Asadom.

Autor je bezpečnostný analytik.

425