Veľké problémy slovenského športu. Dobehla nás minulosť

Olympiáda Tokio. ZDROJ: TASR - Michal Svítok

Šport na Slovensku je už dlhodobo v kríze a aj keď sa to snažia kompetentní zľahčovať, utešovať sa sporadickými úspechmi či dokonca glorikovať systém výchovy a podpory športu u nás, reálny slovenský obraz je však úplne iný.

Tí, čo by ho mali finančne zabezpečovať, vytvárať mu podmienky, systém a zázemie, žijú v úplne inom svete. Stačí sa pozrieť na olympiádu v Tokiu. V Japonsku máme nielen najmenšiu výpravu v histórii, žiadny kolektívny šport, ale po štyroch dňoch to vyzerá tak, že ostaneme bez jedinej medaily. Zlyhali zberatelia cenných kovov z minulosti ako vodní slalomári alebo strelci. Nepridali sa tenisti a tí, čo už skončili v kvalifikáciách, predkolách, vyraďovacích súbojoch iba potvrdili, že nám nielen utiekol vlak, my stojíme v protismere. Len si to nedokážeme priznať. Veľmi jasne a dôrazne to povedal slovenský plavec Richard Nagy, ktorý v oboch svojich rozplavbách na 400 m polohové preteky a na 200 m motýlik výrazne zaostal za postupovými časmi a priznal, že momentálne na viac nemá.

Slovenský reprezentant v plávaní Richard Nagy. FOTO TASR – Michal Svítok

Ale ešte viac ho trápilo celkové smerovanie slovenského plávania, ktoré podľa neho nemá koncepciu a nedokáže držať krok s európskou či svetovou konkurenciou. Nagy skončil na dlhej polohovke na 23. mieste, v motýliku bol dokonca tridsiaty siedmy. “Ten vlak nám utekal vždy. Mali sme pár jednotlivcov ako Martina Moravcová, Ľuboš Križko, Tomáš Klobučník, Katarína Listopadová, ja a teraz Andrea Podmaníková, ktorí tomu ako tak stíhajú. Ale tu neexistuje dlhodobá koncepčná príprava, tu nikto nerobí s juniormi a oni tiež nechcú robiť sami na sebe, takže ten vlak nám bude stále utekať. Je to o to smutnejšie, že ja som tu a mám poriadny kus roboty, aby som dobehol zvyšok sveta, a doma je to presne také isté. Chalani majú poriadny kus roboty, aby dobehli mňa. Čiže rozdiely medzi našim štartovým poľom a tým, čo stretneme, keď vytiahneme päty za hranice, sú naozaj obrovské. Máme čo robiť, ja musím začať od seba a skúsim to opäť o čosi dobehnúť.”

Slovenský vodný slalomár Matej Beňuš. FOTO TASR – Martin Baumann

Presne tak to je všade, česť sporadickým výnimkám ako je Peter Sagan, Petra Vlhová alebo Ján Volko. Ale to nie sú produkty slovenského športu, ani jeho systému. Úspešná éra tridsiatnikov sa končí, tí čo by ich mali nahradiť, sú dobrí iba na Slovensku. Dôvody? Zo všetkého veľa. Materiálne vybavenie – nula bodov, finančné zázemie – nulové, podpora štátu – iba na papieri a pred voľbami, metodika, športové školy a centrá, využitie bývalých úspešných športovcov v kluboch, v reprezentácii, na zväzoch – na smiech a neexistujú. Nuž a v tejto “skvelej” atmosfére sa očakávajú medaily na európskych šampionátoch, majstrovstvách, olympiádach, vo Svetových pohároch. To je čisté Kocúrkovo v štýle – nič nedať a chcieť trojposchodovú tortu. Už včera bola neskoro na mobilizáciu, preto teraz iba zbierame plevy zo zdevastovanej záhrady, ktorá bola po rozdelení federácie výstavným produktom na európskej aj svetovej úrovni.