Dnes má meniny: Jela
Byť matkou je čoraz zložitejšie. To však nič nemení na tom, že materstvo je krásne, plné radosti, nezabudnuteľných momentov. Prirodzene, niekedy sa objavia aj dni, počas ktorých len neveriacky krútime hlavou. Práve s tým vám s radosťou pomôže autorka Zuzana Mihálechová.
Zuzana, ste autorkou knihy Olivia, kniha je o návrate k sebe samému, aké je jej posolstvo?
Moja prvotná ambícia bola radiť. Veľmi som túžila poradiť všetkým mamám, ktoré sú nešťastné, sklamané a unavené z každodenného boja so svojimi deťmi. Chcela som do sveta vykričať, že sa to dá aj inak. Že aj ony si môžu čas s deťmi užívať a mať sa spolu dobre. Neskôr som si uvedomila, že poradiť nemôžem. Všetky situácie, ktoré maminy malých detí trápia – dojčenie, jedenie, spanie, výchova, požičiavanie hračiek, bitky na ihrisku, to všetko má odpovede. Lenže nie sú univerzálne. Sú v každom z nás. Výchovu dieťaťa vnímam totiž ako cestu vlastného vývoja. Je to cesta sebapoznania. Ísť príkladom je moja výchova. To sa však nedá predstierať. Dieťa neoklamete a ťažko mu budem tvrdiť niečo, čo necítim. A preto hovorím, že výchova je cesta, ktorá vedie do nášho srdca. K našej prirodzenosti. Každý si svoje odpovede musí nájsť sám a aj moja cesta je iba moja. Nemôžem poradiť, môžem však ukázať, ako to robím ja. A to je hlavné posolstvo knihy OLIVIA. Nie presviedčať, nie radiť, ale inšpirovať. Inšpirovať k odvahe kráčať po vlastnej ceste. Tak, aby bolo rodičom a deťom spolu dobre.
Tvrdíte, že Olivia prišla na tento svet, aby prebudila múdrosť a naučila svoju mamu znovu nájsť ľahkosť bytia. Ako sa to dá?
Pred Oliviiným narodením som žila pokojný, vyrovnaný život. Vzdelávala som sa v oblasti sebapoznania, meditovala som, cvičila chi-kung a vedela som si riešiť svoje problémy cez seba. To znamená, že som problémy brala ako niečo, čo ma má niečo naučiť, posunúť. Keď sa narodila Olivia, na všetko som zabudla. Strhol ma kolotoč, ktorý asi pozná každá „prvomama“. Nebola som pripravená na to, čo sa začalo diať a u nás to bolo ešte umocnené tým, že Olivia sa narodila predčasne. Neskôr, keď mala desať mesiacov a prvotné problémy vyprchali, uvedomila si, že som sa v celom tom chaose stratila. Bolo iba dieťa a ja nikde. Začala som sa znovu prebúdzať a vracať k sebe. V praxi to vyzeralo tak, že som sa pýtala samej seba, čo by som chcela robiť. A tak som začala písať.
Kniha nie je o výchove detí, je o tom, ako počuť hlas svojho srdca a žiť tak v harmónii so sebou aj s deťmi. V tomto stresujúcom období je to ale nesmierne ťažké…
Aj v strese, ktorý buráca okolo, môžem byť vo vnútri pokojná. Je to o nás. Mne dáva veľký zmysel život v prítomnom okamihu. Tvrdím, že život je teraz. Práve v tomto momente. Všetko ostatné je strach z budúcnosti, alebo utápanie sa v spomienkach. Trénujem si všímavosť k malým momentom – dotyk dlane na tráve, lúče slnka na tvári, vôňa vzduchu po daždi. To sú tie malé momenty, ktoré sa na konci rátajú. Nalaďovať sa na svoje telo, všímať si, ako sedím, kde sú moje svaly napnuté a kde cítim uvoľnenie, hlboký nádych a výdych. Sú to malé krôčiky, pár sekúnd, ktoré ma sťahujú z hlavy do prítomnosti. Keď ich trénujem častejšie a častejšie, spájajú sa do väčších celkov a to je potom nádhera. Aj preto sme vytvorili karty TERAZ, ktoré nám pomáhajú učiť sa spájať so sebou a žiť život plnohodnotnejšie.
Ako pochopiť, posunúť sa vo vlastnom vývoji a problémy teda prestanú byť problémami?
Čo sa týka výchovy, deti nás kopírujú. Málo sa však už vie, že oni kopírujú aj to, čo neprejavujeme navonok, ale čo v sebe potláčame, dusíme, nechceme vidieť. Darmo budem dieťaťu hovoriť, že sa nemá hnevať, keď sama nemám prijatý svoj hnev. Potláčam túto emóciu, dusím sa a nestrážim si svoje hranice. Dieťa mi svojim hnevom ukazuje – aha, aj takto sa to dá. Hnev sa dá aj prejaviť. Nastavujú nám zrkadlo a brnkajú na našu strunu dovtedy, kým to nezačneme v sebe riešiť. A ono už potom stačí len zmeniť uhol pohľadu na problém a on zmizne. Niekedy si iba stačí priznať, že áno, aj takáto som a je to v poriadku. Ja som v poriadku. Hnevám sa a aj tak sa mám rada.
Od Olivie teraz odbočím ku Kartám pre detskú dušu, ktoré sú tiež Vašim nápadom. Slúžia k otvoreným rozhovorom s našimi deťmi. Ako to funguje?
Sú deti, ktoré majú problém rozprávať o svojich pocitoch. Rodičia vidia a cítia, že niečo nie je v poriadku, ale nevedia sa k deťom dostať, aby zistili, čo ich trápi. Karty im majú túto komunikáciu uľahčiť a pomôcť odhaliť príčinu starostí. Na kartách sú zvieratká a v knižočke je opísaný krátky príbeh týkajúci sa nejakej emócie alebo postoja (strach, vďačnosť, súťaživosť, závisť, lenivosť, vďačnosť a množstvo iných). Zvieratká na kartách ponúkajú iný uhol pohľadu na situácie, ktoré ich trápia. Pomáhajú deťom premeniť problém na príležitosť, niečo pochopiť a zosilnieť. Deti sa identifikujú s príbehom zvieratka a často prezradia veci, o ktorých rodičia netušia. Dostávame množstvo správ od rodičov, pedagógov a psychológov, ktorí s kartami pracujú a sú prekvapení, ako im karty pomáhajú “otvárať detské srdcia.”
Poďme však ku Vám. Na cestu sebapoznania ste vykročili oveľa skôr, ako sa Vám narodilo dieťa. Čo Vás k tomu viedlo?
Mala som pocit, že nezapadám do tohto sveta. Hľadala som niečo viac. Chodila som na rôzne prednášky o psychológii, vesmíre, anatómii, kvantovej fyzike aj na prednášky šmrncnuté ezoterikou. Dostávala som množstvo odpovedí, bola som natlačená informáciami. A potom prišiel v mojom živote moment, kedy som zistila, že kým si to všetko nevyskúšam v praxi, bude to stále iba teória prevzatá od niekoho iného. Prestala som navštevovať kurzy a začala hľadať seba. Kto som? Najskôr som odstrihávala všetko, čo so mnou neladilo. Čo ma nebavilo a robila som to len kvôli priateľom alebo mienke okolia. Keď som sa takto očistila, ostalo množstvo voľného priestoru, ktorý som postupne vypĺňala tým, čo baví mňa.
Dnes tvrdíte, že sa už nehľadáte. V čom ste sa našli?
Chcela som ísť ešte ďalej. Hlbšie. Chcela som zistiť, odkiaľ pochádzam, kde som bola pred týmto životom a túžila som nájsť niečo výnimočné. Bol to tak trochu útek od života, ktorý som žila. Hľadala som svoj výnimočný pôvod, poslanie alebo čokoľvek, čo by mi dodalo hodnotu.Teraz to tak už nemám. Pochopila som, že som bytosť ako všetky ostatné a nie je na tom nič zlé. Každý sme dostali do vienka nejaký príbeh a ten žijeme. Nikto nie je viac a nikto nie je menej. Ak by som bola v topánkach niekoho iného a žila jeho život, správala by som sa rovnako. Pochopila som, že mojou úlohou je prijať svoj príbeh bez brblania, nazbierať skúsenosti a vrátiť sa raz „domov“, kde všetko odovzdám.
Bolo ťažké nájsť ľahkosť bytia a život už len pozorovať? Prezraďte, ako to bolo u Vás?
Nie som neustále v ľahkosti a pohodičke. Rozdiel oproti minulosti však je v tom, že si to už uvedomujem. Keď som v strese, viem, prečo som tam a viem s tým už pracovať. Počúvam svoje telo a robím s ním dohody: „Vydrž to so mnou takto ešte dva dni a potom sa ti už budem venovať. Znovu budem cvičiť a poriadne spávať.“ A to aj dodržím. K ľahkosti mi tiež pomáha predstava pozorovateľa, ktorý sleduje situácie, v ktorých sa Zuzana nachádza. Sledujem ich nezúčastnene, akoby zvonku. Pozerám film, v ktorom zároveň vystupujem. Veľa situácii vnímame bolestivo len preto, že si berieme veci príliš osobne. Základ je nebrať seba ani tento život príliš vážne.