Nápady ma prepadávajú pri každom kroku. Niekedy je to otravné, priznáva autorka bestselerov Viktória Dominová

Viktória je autorkou, ktorá inklinuje k nezvyčajným žánrom. Foto: Archív VD Viktória je autorkou, ktorá inklinuje k nezvyčajným žánrom. Foto: Archív VD

Viktória Dominová je jasný príklad toho, že keď niečo naozaj chcete, tak aj celý vesmír sa spojí, aby ste to dosiahli. Už ako dieťa si zaumienila, že raz vydá knihu a aj napriek počiatočným neúspechom sa tejto myšlienky nevzdala. Dnes je z nej naozaj nezvyčajná a úspešná autorka, ktorá inklinuje k žánrom ako triler, krimi či horor.    

Viktória, kedy ste sa začali venovať písaniu?  

Písať som začala na prvom stupni základnej školy. Spočiatku to však boli jednoduché príbehy v rozsahu jednej strany plné gramatických chýb. Keď sa čítali nahlas, nebolo to také márne, ale keď som si ich spätne neskôr pozerala, chýbajúce čiarky mi dráždili oči. (smiech). Až na druhom stupni sa objavili prvé myšlienky vydať knihu. Bolo to priskoro na to, aby som mohla uspieť, ale vôbec neľutujem, že som sa o to začala pokúšať v takom ranom veku. Neúspechy ma prinútili na sebe viac pracovať, zlepšila som sa v štylistike, gramatike a snáď aj v zostavovaní pútavého deja. Aj keby som mala možnosť vrátiť sa do minulosti a niečo zmeniť, neurobila by som to. Všetko, čo sa mi stalo v spojitosti s písaním a vydávaním kníh, ma nesmierne posunulo vpred.

Vždy ste snívali o tom, že vydáte knihu? 

Vždy nie. Autor bol pre mňa celebrita. Ani sa mi nesnívalo, že by som raz mohla niečo vydať knižne. Dlho som sa nazdávala, že by to bolo asi aj nemožné. Až neskôr, keď človeku z mäsa a kostí, ktorého som osobne poznala, vyšla jedna knižka, nabrala som odvahu pokúsiť sa o vydanie vlastného diela tiež. Pretože som videla, že sa to dá a chcela som to tiež. Mať knihu, ktorá bude niesť moje meno a bude v kníhkupectvách, kde ju môžu objaviť čitatelia.

Vždy sa zamýšľam nad tým, ako príde k tomu momentu – tak a teraz idem napísať knihu…

U mňa to bolo doslova tak. Povedala som si: Dosť bolo krátkych príbehov, idem napísať knihu. Nápad bol, skúsenosti nie, ale napriek tomu som sa do toho pustila. Moje prvé pokusy boli dosť krátke. Vtedy totiž fičali kabelkové romány, ktoré často nemali ani dvesto strán, a tak som si ako debut chcela vyskúšať niečo kratšie. Ale nebudem klamať, za týmto mojím rozhodnutím stála aj moja večne prítomná netrpezlivosť. Nevedela som sa dočkať, kedy napíšem svoj oficiálne prvý rukopis a budem ho môcť ponúknuť vydavateľstvu. Tu som urobila hneď dve zásadné chyby. Uponáhľala som sa s cieľom napísať hocičo za krátky čas a navyše som ani vopred nejako extra nemala premyslený príbeh. Takže to v konečnom dôsledku dopadlo dosť šialene a čudujem sa, že mi v tom čase vôbec prišli aj záporné odpovede. Ja na mieste vydavateľstiev by som si zrejme myslela, že ide o nepodarený žart a takúto ponuku by som jednoducho odignorovala. Takže nie je kniha ako kniha. Napísať ju nie je ťažké. Ale musí mať aj hlavu, aj pätu. To už je ťažšie.

Cesta za jej snom bola veľmi náročná, no napriek tomu sa nevzdala. Foto: Archív VD

Aký bol váš knižný debut?

V roku 2016 sa mi podarilo debutovať prvou časťou trilógie s rovnomenným názvom Nepriatelia Urdisu. Ide o príbeh z postapokalyptického sveta, v ktorom existuje viacero hrozieb a hlavná hrdinka si s nimi musí poradiť. Keďže je príbeh písaný v prvej osobe, Cynthia môže na niekoho pôsobiť priam nesmrteľne. Lenže kniha by veľmi rýchlo skončila, keby zomrela hneď v prvých kapitolách. Napriek tomu, že moja prvá kniha bola zo žánru, ktorý u nás síce čítaný je, ale nie od našich autorov, našiel si viac čitateľov, ako som sa pôvodne odvážila dúfať. A navyše sa im aj celá trilógia páčila a chodia mi pozitívne ohlasy, takže to je pre mňa najviac.

Spomeniete si ešte na svoje pocity pri písaní prvej knihy? 

Záleží na tom, ktorú knihu budeme považovať za prvú. Či tú, ktorá mi doteraz knižne nevyšla a teda to bol len prvý rukopis, ktorým som sa pokúsila zaujať vydavateľstvo, alebo práve spomínaných Nepriateľov Urdisu. V prípade nie príliš vydareného rukopisu to bola nedočkavosť, zvedavosť, či uspejem, alebo naopak narazím. V prípade nepriateľov Urdisu som už nohami stála pevnejšie na zemi, pretože som za sebou mala rad odmietnutí k predchádzajúcim rukopisom. Rozhodla som sa teda, že sa nebudem za vydaním knihy naháňať a nechám tomu voľný priebeh. Začala som príbeh uverejňovať na Wattpad a písala som ho iba pre radosť. Keďže som vedela, aká je situácia na Slovensku, čo sa týka vydávania fantasy a sci-fi žánrov, a ja som nedokázala zaujať ani mládežníckymi románmi, ktoré som poslala predtým, nejako som si zrátala dve a dve dohromady. Prístup som zmenila aj kvôli tomu, že som chcela poznať názor na svoju tvorbu. A to mi Wattpad mohol v tom čase ponúknuť. Takže pri Nepriateľoch Urdisu to bola iba čistá radosť, odhodila som netrpezlivosť, horlivosť a iba si užívala, že robím to, čo ma baví.

Viktória, akým žánrom sa venujete pri písaní?   

Najprv som sa venovala sci-fi, ale tento rok sa mi podarilo vydať knihu v žánri triler. Keďže Nepriateľov som napísala v mladom veku počas obdobia, kedy som fičala na fantasy a sci-fi knihách, podpísalo sa to aj na mojej debutovej tvorbe. Avšak ako som dospievala, začala som aj viac inklinovať k inému žánru. A to bolo práve trio triler, krimi a horor. Bolo teda pre mňa prirodzené, že po dokončení trilógie ma to zavialo práve k trileru. Úplne som sa v ňom našla a bolo to poznať aj na čase, za ktorý som dokončila rukopis S úctou, Priateľ. Jeden mesiac. Presne toľko ubehlo od napísania prvého slova po posledné. Takže momentálne sa venujem trilerom, ale aby som si zresetovala hlavu, odbieham k mládežníckym románom. Keby som mala písať iba trilery, asi by mi preskočilo, alebo by som si musela dávať väčšie pauzy, aby som nevyhorela. Takto môžem písať bez prestávky a postupne sa zbavovať príbehov, ktoré do mňa neustále dotieravo dobiedzajú.

Ktorý žáner je vášmu srdcu najbližší?

Viete, ono čo sa týka čítania, áno, mám nejaké obľúbenejšie žánre, ale viac-menej som univerzálny čitateľ. Okrem motivačných a náučných kníh prečítam čokoľvek. A čo sa týka písania, tam si vlastne ani nevyberám žáner. V hlave mám veľa nápadov a niektorý býva otravnejší ako ostatné. Potom nápady podelím na žánre podľa spracovania. Ak sa prebije pomedzi všetky triler, píšem triler, ak mládežnícky alebo niečo iné, venujem sa tomu. Možno by pre mňa bolo lepšie, keby som sa usadila v jednom žánri, aby čitatelia vedeli, čo odo mňa môžu čakať v budúcnosti, ale zatiaľ to tak necítim a ani neplánujem. Nápady si vyberajú mňa, nie naopak.

Viktória je nielen talentovaná, ale i veľmi skromná. Foto: Archív VD

Píšete aj trilery, čo na Slovensku teda nie je bežné… Ako ste sa k tomu dostali? 

Príbeh, ktorý je spracovaný v knižke S úctou, Priateľ, som mala v hlave už dlhšie. Inšpirovala som sa skutočným prípadom, ktorý ma kedysi veľmi ovplyvnil a stal sa v susednom Česku. Príbeh nezvestnej dcéry, pátrania po pravde, by mohol byť spracovaný aj formou detektívky, ale do tohto som sa neodvážila pustiť. Nedokázala by som vierohodne a správne opísať postupy, ktoré sa musia dodržať pri riešení prípadu, tak som sa radšej vydala cestou trileru. Pri písaní rukopisu S úctou, Priateľ som si uvedomila, ako veľmi ma písanie trilerov napĺňa a už teraz určite viem, že ich napíšem ešte veľa. Baví ma akcia, tajomno, nečakané odhalenia a práve tento žáner mi toto všetko ponúka.

Triler je nezvyčajná kategória a nie vždy sa vydarí tak, ako by si autor mohol na prvý pohlaď predstavovať. Odkiaľ čerpáte inšpiráciu?

Zo života. Som veľmi vďačná, že ma nápady prepadávajú pri každom kroku. Niekedy je to trochu otravné, pretože v hlave už nosím vyše desať kompletne premyslených nápadov na knihy, ktoré sa medzi sebou bijú, pretláčajú sa a neustále sa mení poradie toho, ktorý a kedy spracujem. Avšak radšej budem mať desať nápadov v hlave, akoby som nemala ani jeden. Takže sa vlastne nemám na čo sťažovať. Možno stojí ešte za zmienku to, že aby sa mi vydaril tak, ako si predstavujem, do trileru sa nepúšťam skôr, ako nemám poriadne premyslené zvraty, postavy, osnovu príbehu. Až keď je toto všetko hotové, až vtedy otvorím dokument a položím prsty na klávesnicu.

Musím povedať, že vaše knihy majú veľmi dobré recenzie, prezraďte vaše tajomstvo úspechu… 

Zatiaľ si nejako netrúfam na to, aby som niekomu radila, aká cesta vedie k úspechu. Áno, veľmi sa teším z každej pozitívnej recenzie, ale napriek tomu, že čitatelia sú zatiaľ spokojní, nepovažujem sa za úspešnú autorku. Nechcem pôsobiť nevďačne, avšak som na seba celkom prísna a úspech vidím trochu inde. Ak by som sa predsa len mala nejako vyjadriť, jediné, čo robím, je to, že píšem s láskou a radosťou. Nepíšem za vidinou nejakých veľkých peňazí. O tie mi nikdy nešlo. Jediné, čo by som rada získala, je množstvo skvelých čitateľov, ktorí budú radi siahať po mojej tvorbe a prejavia tak voči mne svoju dôveru. Sľubujem, že vždy urobím maximum pre to, aby som ich nesklamala.

Už začiatkom novembra sa môžme tešiť na ďalší triler s názvom To najhoršie v nás. Foto: Archív VD.

Kedy sa môžeme tešiť na váš ďalší autorský počin? Prezradíte nám o ňom viac?

Začiatkom novembra tohto roku vychádza ďalší triler s názvom To najhoršie v nás. Tentoraz sa viac zameriam na vnútorné prežívanie postáv. Prvá polovica knihy bude pokojnejšia, skôr sa to bude prikláňať k nejakej romanci, ale neskôr sa to rozbehne. A možno sa čitatelia budú čudovať, možno budú dokonca nadávať na ten pomalší rozbeh, ale môžem zaručiť, že všetko má svoje opodstatnenie. Aj môj manžel, ktorý čítal rukopis pred odoslaním do vydavateľstva, so mnou súhlasil. A ten si predo mnou servítku pred ústami nedrží. Čo sa týka mojich kníh a spätných väzieb, nemá so mnou zľutovanie. Takže dúfam, že rovnako ako kniha S úctou, Priateľ, aj To najhoršie v nás si nájde svojich fanúšikov a podarí sa mi preliezť latku, ktorú som si sama nastavila.