Ve Shandor je umelecké meno mladej, talentovanej fotografky psov, ktorú dnes vďaka obrovskému úspechu v medzinárodnej súťaži pozná celý svet. Hypnotickú krásu jej víťazných fotografií ocenili a uverejnili aj popredné svetové médiá. K odvahe vydať sa na umeleckú dráhu jej významne dopomohli vlastní domáci miláčikovia – dve border kólie, ktoré sú jej inšpiráciou i motiváciou zároveň.
Veronika, v minulom roku sa vám podaril husársky kúsok, keď ste sa stali celkovou víťazkou medzinárodnej súťaže Pet Photographer of the Year 2021. Zmenilo toto ocenenie nejako váš život?
Výhra mi do života priniesla nové možnosti a spolupráce. A svojím spôsobom aj také to správne nakopnutie a utvrdenie, že som presne tam, kde mám byť.
Čo vás viedlo k prihláseniu sa do súťaže?
Súťaže sú dobrým prostriedkom, ako sa zviditeľniť. Zároveň ponúkajú možnosť zhodnotenia vašej práce tímom profesionálov. Môžete dostať vzácne tipy, ako svoju prácu posunúť na vyššiu úroveň. A to bol teda aj jeden z hlavných dôvodov, prečo som sa do danej súťaže prihlásila.
Aké boli kritériá, ktoré ste museli spĺňať?
Fotografie museli spĺňať tému, do ktorej boli prihlásené. V spomínanej súťaži boli celkovo 4 témy – portrét, pohyb, zviera a človek a voľná téma. Fotografie mohli byť najviac 2 roky staré. Každá fotografia sa posudzovala jednotlivo, bez toho, aby porota videla meno autora.
Sériu vašich víťazných fotografií následne uverejnili prestížne zahraničné médiá ako napr. The Telegraph, Daily Mail či New York Post. To je sen mnohých fotografov… Kam sa teraz posunuli vaše méty v oblasti fotografie? Máte nejaké nové ciele?
Rada by som vytvorila špeciálnu sériu fotografií, ktoré by som neskôr odprezentovala prostredníctvom autorskej výstavy. Chcela by som ľuďom viac priblížiť moja vnímanie sveta. Takže mojím momentálnym profesijným cieľom je dokončiť projekt a mať výstavu.
Čím si myslíte, že sa vám podarilo očariť porotu? Čo bolo to jedinečné?
Vďaka ich hodnoteniu viem, že ocenili harmonizáciu a živosť farieb na mojich fotografiách. Taktiež spomenuli, že z daných fotografii priam vyžarovala emócia, ktorá ich nútila sa pri fotke pozastaviť a zamyslieť sa. Rovnako ocenili aj nápad a prevedenie.
Napriek mladému veku dnes patríte k rešpektovaným profesionálnym fotografkám psov. Ako by ste túto disciplínu predstavili laikom? Čo presne robíte?
Je to fotografovanie ako každé iné. Len s tým rozdielom, že je tam vysoký faktor nepredvídateľnosti, keďže fotím zvieratká, ktoré majú vlastnú hlavu. Mojou úlohou je, aby si fotenie užil klient, ale aj fotomodel. Snažím sa čo najviac eliminovať stresové situácie. Preto je fotenie spojené aj s prechádzkou v prírode, počas ktorej sa psík vyhrá, pobehá a unavený a spokojný odíde domov. A niekde pomedzi zábavu stihnem urobiť pár autentických, ale aj cielených fotografií.
Aké je poslanie psieho fotografa v ére mobilov a sociálnych sietí?
Je pravda, že mobilné telefóny vedia už celkom dobre čarovať, ale ešte stále im chýba to čaro fotografií odfotených profesionálnym fotoaparátom. Majitelia psíkov majú zvyčajne problém si zachytiť svojho chlpáča tak, aby z toho nebola len rozmazaná šmuha. Nie je ľahké si fotiť vlastného psíka sám, mať tam tú tretiu osobu je vždy výhodou. S fotoaparátom sa dajú odfotiť stále krásne a autentické momenty, ktoré vyzerajú dobre aj na sociálnych sieťach.
Špecializujete sa iba na psy alebo aj na domácich miláčikov vo všeobecnosti?
Neodmietam žiadneho domáceho miláčika (smiech). Napriek tomu mi pred objektívom prevažne pózujú psíky. Skúsenosti mám však aj s mačkami, koňmi alebo hlodavcami.
Na stránke ponúkate zážitkové fotenie, ale aj skupinové či individuálne kurzy zamerané na fotenie a následnú úpravu fotografií psov. Ale vo vašom portfóliu nájdeme aj kategórie ako zásnuby a svadby, produktové fotografie. Venujete sa aj naďalej týmto druhom fotografie?
Áno, kde-tu sa dám nahovoriť na nejakú tú svadbu alebo zásnuby. Hlavne, ak na takomto fotení pobehuje aj štvornohý parťák. A taktiež sa venujem aj okrajovo produktovým fotografiám. Je to pre mňa taká príjemná zmena.
Skôr, ako ste sa začali naplno venovať len fotografii, mali ste stabilnú prácu. Čo bolo pre vás rozhodujúce v momente, keď ste sa odvážili vydať na profesionálnu dráhu fotografky?
To, že budem celý deň doma so svojimi psíkmi (smiech). Ale nie, prakticky som si povedala, že buď teraz, alebo nikdy. A tak som spravila tento veľký skok do neznámych vôd s vedomím, že to nemusí vyjsť. Ale vždy je lepšie radšej skúsiť, ako neskôr ľutovať, že som sa neodvážila nasledovať svoj sen.
Čo všetko bolo pre kariéru profesionálnej fotografky psov potrebné urobiť? Mali ste nejakého mentora, alebo ste sa všetko učili za pochodu a na vlastnú päsť?
U mňa to začalo kúpou lepšej fototechniky, pozeraním videí na youtube a učením sa nových techník. Neskôr som absolvovala aj viacero vzdelávacích kurzov u zahraničných fotografov. Fotografovanie je však úžasné v tom, že sa v ňom človek môže stále posúvať a zdokonaľovať. Objavovať nové techniky a cesty, ako niečo docieliť. Je to viac-menej nikdy nekončiaca cesta poznávania.
Jedna vec je vášeň, nadšenie a vzrušenie z nových výziev a druhá skutočná realita. Ako dnes spomínate na tieto začiatky? Čo vám pomohlo vytrvať?
Moja mamina by asi povedala, že vytrvať mi pomohla hlavne moja tvrdohlavosť (haha). Je pravda, že začiatky boli ťažké. Predovšetkým na psychiku. Ja som svojím najväčším kritikom a hejterom. A som na seba veľmi prísna a tvrdá. Začiatky boli takým veľkým bojom so sebou samou. Neraz som to skoro všetko vzdala, viac menej vždy tesne predtým, ako sa mi podarilo dosiahnuť nejakú tú pomyselnú métu. Teraz som na seba pyšná. Prešla som si celkom kľukatou cestou k sebapoznaniu. A viem, že už ma len tak niečo nerozhádže, lebo stojím pevne nohami na zemi.
Ako prebiehajú vaše fotenia? Pracujete aj v ateliéri alebo ako vyzerá váš pracovný deň?
Fotím prevažne vo voľnej prírode, nakoľko si myslím, že poskytuje bohaté spektrum možností. Každé ročné obdobie je niečím výnimočné a jedinečné. Fotenie so mnou je ako taká milá prechádzka, počas ktorej sa porozprávame o psíkoch a kde-tu si spravíme prestávku.
Môj bežný pracovný deň vyzerá tak, že doobedie venujem sebe a svojim psíkom, ideme teda na dlhšiu prechádzku do lesa, poprípade ideme preskúmať novú foto lokalitu alebo potrénujeme triky. Keď ich unavím, sadám si k počítaču a pracujem na fotografiách až do neskorého večera. Niekedy sú tieto dni ozvláštnené fotením alebo kurzom.
Vaši klienti sú aj zo zahraničia, bolo to tak od začiatku, alebo vám pomohla medzinárodná súťaž?
Určite tomu značne pomohla aj medzinárodná súťaž. No zahraničných klientov som mala už aj predtým, nie však v takej veľkej miere.
Určite sa pohybujete v prostredí tvrdej konkurencie, možno aj kopírovania. Máte nejaké tipy, ako sa vysporiadať s neprajnosťou, či aktuálnym hejterstvom v online svete?
Človek si musí spraviť hrošiu kožu. Neprajníkov je v každom sektore veľa a netreba si všetko pripúšťať k srdcu. Dôležité je držať sa nad takou pomyslenou hladinou a naučiť sa filtrovať isté veci. Vytvoriť si to správne zázemie a obklopiť sa ľuďmi, ktorí za to stoja. A ja mám teda ešte také pravidlo nikdy nerob to, čo nechceš, aby bolo robené tebe. Preto aj keď sa stretnem s neprajníkom a aj keď jeho slová zabolia, doprajem si hlboký nádych a výdych, usmejem sa a poprajem mu pekný deň.
Vašou vášňou je aj príroda a turistka, neláka vás fotografovanie divokej prírody a zvierat pre vychýrené magazíny?
Jednoznačne áno. No momentálne mi na to chýba tá správna foto výbava. Aspoň raz ročne si zvyknem požičať teleobjektív a podniknem menší foto výlet za divou zverou. Fotenie divých zvierat je aj dosť o šťastí a správnom načasovaní, ale o to väčšia je radosť, ak sa vydarí.
Zásadne ste sa pričinili o to, aby vás vaša práca napĺňala aj dokázala uživiť… Čo je na tejto kombinácii najťažšie?
Udržanie zdravého work-life balansu. Často sa mi stane, že sa nechám prácou zahltiť a potom je ťažké nájsť cestu späť k správnej rovnováhe. A ak nie je správna rovnováha, nie je chuť pracovať a tvoriť. Preto každému odporúčam, aby si hneď na začiatku určil, koľko času chce venovať práci a koľko sebe a rodine. Neskôr to už môže byť zložitejšie implementovať.