O tretej vlne pandémie počujeme každý deň a netreba ju vysvetľovať, bežný slovenský občan ju už nevníma tak hystericko-politicky, ako tú druhú. Bolo, bude. Zvyk. Samozrejme, je treba si ujasniť dnes už zastaraný pojem “tretí svet”, ktorý sa už nepoužíva, pretože dnes sa – a to je tiež zvyk – hovorí o rozvojových krajinách, kam teoreticky a zo zotrvačnosti patria nielen Kuvajt alebo Spojené arabské emiráty, ale aj taká Rovníková Guinea.
Mimochodom, z republiky Rovníková Guinea musíte afrických imigrantov v Európe hľadať lupou. Táto krajina, s rozlohou len niečo viac ako polovica Slovenska s 3- až 4-krát menším počtom obyvateľstva, sa nedávno zviditeľnila neuváženým nadviazaním diplomatických vzťahov s Izralom a svet si ju ako “rozvojovej krajiny” všimol. Táto krajina so zásobami ropy a oficiálnymi jazykmi, ktorými sú španielčina, francúzština aj jedným domácim, má (oficiálne údaje OSN) HDP na hlavu asi 41-tisíc amerických dolárov a prevyšuje tak slovenské HDP aj priemer EÚ. Niet sa čo čudovať, že títo ľudkovia nesadnú na člny a nezačnú tvrdiť, že sú politickými utečencami bez ohľadu na to, že o ich politických a ľudských právach sa tam “kdesi” v rovníkovej Afrike dá zo západného pohľadu vážne rozmýšľať. Dá sa povedať len to, že krajiny ako Slovensko a niektoré iné, ktoré nie sú “vyspelé”, sú oproti mnohým “rozvojovým” skôr chudobní príbuzní.
Budúce vlny migrácie do Európy sa dajú čakať v dôsledku kombinácie ekonomicky biednych, politicky autoritárskych a sociálne nefunkčných krajín. Nikto nevie, či sa prekoná prisťahovalecky krízový rok z roku 2015, keď Európu zaplavili takmer 2 milióny imigrantov zo subsaharskej Afriky, z islamskej Severnej Afriky, z moslimského Stredného východu, z moslimského Bangladéša a z iných štátov. Je pozoruhodné, že najmä moslimovia z príslušných oblastí – väčšinou sú to, samozrejme, nie ekonomickí, ale politickí utečenci – nehľadali ochranu u svojich bratov v bohatej Saudskej Arábii, v Bahrajne alebo inde, kde sú kultúrne a nábožensky „doma“. Tam ich totiž nechcú. A ak áno, tak za veľmi ponižujúcich podmienok.
EÚ bola ústretovejšia. Len cez stredomorskú trasu sa pri prvej mohutnej vlne nahromadili státisíce ľudí a vtedajšia európska dvadsaťosmička bola po eufórii z “arabskej jari” pár rokov predtým nielen nepripravená, ale aj nejednotná. EÚ nezvládla – a asi ani nemohla – rozlišovať medzi skutočnými politickými a ekonomickými utečencami, ktorí sa jednoducho prišli priživiť na západnej charite. Tu na Slovensku, ak sa sem niektorí imigranti – často omylom cestou do Rakúska – dostali, mali biedny život. Ubytovanie, stravu, lekárske ošetrenie zadarmo, ale akoby za trest dočasnú izoláciu a mizerný bonus na osobu v eurách (skôr centoch) na deň, čo v porovnaní s Nemeckom (65 eur na osobu na deň) alebo s prívetivým nečlenom EÚ Nórskom (138 eur na osobu a deň). Údaje sú z Eurostatu.
EÚ napriek tomu vyvíjala konkrétne nátlak na krajiny Vyšehradskej štvorky a hrozila drakonickými represiami. Ak táto regionálna skupina (V4) niekedy v rozhodujúcej chvíli stála relatívne pri sebe, tak to bolo v otázke požadovaných prisťahovaleckých kvót. Dnes (2021) môžeme iba konštatovať, že vrchol imigrácie v roku a po roku 2015 sa zatiaľ upokojil a v roku 2021 klesol o zhruba 90 %. Lenže EÚ má od harmonizácie legislatívy oveľa ďalej ako v roku 2004, keď sa Slovensko stalo členom EÚ. V ich členských krajinách panujú rozdielne zákony vo veci povolenia na pobyt, udelenia občianstva, systému zdaňovania imigrantov alebo výnimiek z práv o rodine. Zatiaľ Európu pred nastávajúcou imigračnou vlnou chránia opatrenia proti pandémii, Slovensko jeho vlastná chudoba, ale všetci vieme, že ďalšia vlna imigrácie sa nedá európskou legislatívou zastaviť. Áno, Maďari, Bulhari, Slovinci a iní už postavili alebo stavajú ploty, ale tie ploty majú obrovské diery.
Autor je bezpečnostný analytik.