Komentár Iva Samsona: Ako skrachovala “Vyšehradská” skupina – kauza bane Turów

Ivo Samson Bezpečnostný analytik Ivo Samson. FOTO Archív IS

Názov Vyšehradská skupina som dal do úvodzoviek z toho dôvodu, že sa tak v slovenskom jazyku dnes normatívne uvádza. Na počiatku vzniku tejto skupiny, ktorej sa po slovensky hovorilo aj “Visegrádska
trojka”, bolo zúfalstvo a bezradnosť v predvečer zániku Varšavskej zmluvy.

Čo teraz? Traja legendárni stredoeurópski špičkoví činitelia – maďarský premiér József Antall, poľský prezident Lech Wałęsa a prezident krátkoživotnej ČSFR Václav Havel – sa rozpamätali (alebo to za nich urobili ich poradcovia) na zmluvu z prvej polovice 14. storočia, keď český, poľský a uhorský králi ako trio podpísali vo februári 1991 v maďarskom Visegráde dohodu o spolupráci o večnom priateľstve. Bola to vlastne akási napodobenina rozprávky o dobrých panovníkoch na moderný spôsob Beneluxu a Severskej rady.

Po rozdelení ČSFR sa z Vyšehradskej trojky stala automaticky V-štvorka. Hoci sa uvažovalo o jej rozšírení napr. o Slovinsko a Rakúsko, čo sú tiež stredoeurópske krajiny, nestalo sa tak, tieto dva štáty sledujú v EÚ svoje špecifické záujmy a nemali v úmysle vyplácať zbytočné sumy peňazí pre svojich úradníkov a politikov na pravidelných stretnutiach tohto účelového zoskupenia… “V-štvorka” ako regionálna skupina nikdy nemala a nemôže mať samostatné politické alebo dokonca bezpečnostné ambície, od toho má Európsku úniu a NATO. Pre súdržnosť „štvorky“ sa však stal osudným spor medzi Českom a Poľskom vo veci bane Turów na česko-poľskom pohraničí vo Frýdlantskom výbežku. Teraz, pred niekoľkými dňami, prišlo rozuzlenie. Inak o menej spornej oblasti, ako je Tešínsko, čo bol historicky najvážnejší teritoriálny problém medzi Československom (dnes Českom) a Poľskom, sa múdro mlčí. Tento spor je, na rozdiel od Frýdlantského výbežku, „zamrznutý“.

V otázke Turów česká strana dlhodobo upozorňovala na ekologické problémy, ktoré táto povrchová baňa spôsobuje na českom území. Výhrady sa všeobecne týkali znečisťovania, úbytku spodnej vody, nedostatku pitnej vody a vysychania studní. Aspoň tak sa sťažujú obyvatelia na českej strane. Na poľskej strane územia sa rozbehla kampaň, ktorá pripomína propagandu Veľkonemeckej ríše a zverejnili aj fotografiu z miestneho pohostinstva s nápisom „Čechov neobsluhujeme“. Nebola zrejme „fingovaná“, baňa Turów dáva prácu Poliakom v celom regióne. Dlho sa považovalo za nemožné, že by spor presiahol hranice vyšehradského “spoločenstva” už aj preto, že vzťahy medzi českým premiérom Andrejom Babišom a jeho poľským náprotivkom Mateuszom Morawieckim všetci hodnotili ako veľmi dobré.

Ibaže v Česku sa už “predzvolebnievalo”, Česi sa s Poliakmi nedohodli a urobili niečo, čo by sa dalo nazvať klincom do rakvy Vyšehradskej skupiny. Praha sa obrátila so sťažnosťou na Brusel, konkrétne na súdny dvor EÚ (sídli v Luxemburgu). A ten dal Čechom za pravdu. Za každý deň pokračujúcej prevádzky bane Turów musí Poľsko zaplatiť 500 000 (!) eur. Brusel si možno mädlí ruky, lenže sebavedomá Varšava tak ľahko neustúpi a Praha vôbec nevyhrala. Zbytočne sa Andrej Babiš dušoval, že eurokratom v Bruseli neustúpi v otázkach povinných prisťahovaleckých kvót alebo spaľovacích motorov. Brusel Prahe vyhovel a Babiša tak má v hrsti, zaviazal si ho. Vyšehradská štvorka ukázala, že nie je schopná spolupracovať a riešiť si svoje regionálne manželstvo doma. Tu dvaja klasickí “Vyšehradníci” zlyhali.

Autor je bezpečnostný analytik.