Komentár Iva Samsona: 21. august – najšťastnejší deň môjho života

Ivo Samson Bezpečnostný analytik Ivo Samson. FOTO Archív IS

Pravda, boli sme vtedy ešte malé deti, ale 21.augusta 1968 sme zažili popri domoch na hlavnej ceste medzi Bratislavou a Brnom dunivé hrkotanie sovietskych tankov, ktoré sa v niekoľkých vlnách valili cez našu dedinu. Ak to ešte ráno (hučanie lietadiel) nebolo niekomu jasné, doobeda to už vďaka médiám (najmä rozhlasu a televízii) došlo každému: Sovieti nás okupujú!

Malému dieťaťu z tradične komunistickej rodiny a vychovanému v sovietskej literatúre trvalo roky, kým došiel k nejakému názoru a prehodnotil edukačné hodnoty. Postupne bolo potrebné vysporiadať sa s mýtom, že slovanskí bratia prepadli československého brata. Slovanskí, ale aj stredoázijskí a kaukazskí vojaci boli „Rusi“, ale bratia nie. Zanechali po sebe okolo stovky zmarených životov, či už priamou streľbou alebo nehodami.

Dezorientovaní občania sa súčasne dozvedeli, že ide o okupáciu, ktorá sa udiala bez súhlasu legálnej vlády. Časom bolo treba stráviť skutočnosť, že možno vláda bola proti “vstupu”, ale nebola to legálna vláda. Bola to vláda KSČ. A hoci po posledných slobodných voľbách v roku 1946 komunisti nezískali väčšinu, tvárili sa, ako by ju mali a na tom nič nezmenil ani neskorší článok číslo 4 Ústavy ČSSR, kde si vedúcu úlohu strany už bezočivo nadiktovali.

Ďalším mýtom je, že horší sovietski komunisti zvrhli tých lepších, československých. Tí lepší sa nikdy nevzdali nechutností ako Lenin, triedny boj, povinná vedúca úloha strany či iných nemravností. Neprekvapuje, že väčšina členov strany bola vtedy bezprizorná a orientovala sa podľa svojich vodcov, z ktorých urobili „hrdinov pražskej jari“. Títo hrdinovia však nechceli dopadnúť ako Imre Nagy v Maďarsku v roku 1956 (neskôr popravený) a podpísali potupný Moskovský protokol. Prestal sa používať termín okupácia a postupne sa zmenil na bratskú pomoc spriatelených armád . Česť si zachoval len František Kriegel, člen úzkeho vedenia KSČ, ktorý kapituláciu odmietol podpísať, za čo sa mu už na mieste činu – v Moskve – ušlo dostatočne nadávok ako „židák“ pre jeho pôvod.

Mýtus reformného komunizmu vo vtedajšom Československu živili rôzni „vyhodení komunisti“, ktorí nemali dosť odvahy na to, aby po kapitulácii svojich predstaviteľov v Moskve zo Strany vystúpili. Čakali na svoje poníženie a nechali sa vylúčiť, v lepšom prípade „vyškrtnúť“. Jednou z kultových kníh o auguste 1928 je práca Zdeňka Mlynářa, člena politbyra KSČ, ktorý „protokol“ tiež podpísal. Už z exilu vo Viedni napísal svoju obhajobu pod názvom „Mráz prichádza v Kremľa“. Kniha plná účelových faktov, právd a poloprávd. Obživa je obživa, s ideálmi nemalo členstvo v KSČ po „víťaznom februári“ 1948 nič spoločné a klobúk dolu pred tými, ktorí po tomto víťazstve pracujúceho ľudu dali strane výpoveď. A dvojnásobná poklona pred tými, ktorí to urobili po Moskovských protokoloch v r. 1968. Urobil tak – aspoň podľa vlastného tvrdenia – bývalý predseda Senátu ČR Petr Pithart.

A prečo má byť 21. august 1968 najšťastnejším dňom? Bez sovietskej intervencie a bez bezpríkladnej zbabelosti a prostitúcie členov KSČ by sme tu dnes počuli tárania „postkomouškov“, že marxisticko-leninský socializmus s ľudskou tvárou sa dal vybudovať.

Autor bol v rokoch 1990 – 1992 vedúci Dokumentačného oddelenia Komisie vlády SR pre analýzu historických udalostí rokov 1967 – 1970.