Dnes má meniny: Marek
Petra Jarošová alias Petja v sebe objavila vášeň pre remeselnú tvorbu, ktorú nebolo možné ignorovať. Rozhodla sa nasledovať svoj vnútorný hlas a vydala sa v ústrety remeslu. Jej cesta k skutočnej remeselnej výrobe a vlastnej značke však nebola vôbec jednoduchá.
Ako vyštudovaná etnologička, v kombinácii s rumunským jazykom a muzeológiou, mala Petra k ľudovému umeniu, tvorbe a kultúre vždy veľmi blízko. Teoreticky. Počas štúdia obdivovala v Rumunsku cigánskych šperkárov, ktorí na uliciach vyrábali strieborné šperky. Rada si robila drôtené repliky napr. slovanských šperkov a pomaly odhaľovala, ako veľmi ju priťahuje remeslo. Absolvovala mnoho kurzov, kde si skúšala rôzne materiály a techniky. „V tom čase, ešte nebolo úplne v móde ísť si za svojím snom a opustiť štandardnú prácu. Takéto trendy sa ešte len začínali prebúdzať,“ vraví.
Po škole pracovala ako lektorka tvorivých dielní pre deti vo viacerých múzeách a ako kurátorka v Úľuve (Ústredie ľudovej umeleckej výroby). Práve tam jej bola priradená zbierka tzv. netextilu, teda materiálov ako drevo, keramika, kov a koža a stala sa spoluautorkou publikácie Krpce z edície Škola tradičnej výroby a remesiel. „Pri písaní tejto knihy som intenzívne cítila, že by ma veľmi bavilo veci, o ktorých píšem, aj vyrábať, priťahovali ma technológie výroby a chcela som byť obklopená ľuďmi, ktorí niečo vyrábajú“ spomína.
Vtedy sa už Petra toto volanie rozhodla poslúchnuť. Chcela sa naučiť robiť strihy a vyrábať topánky. Absolvovala viacero kurzov – výrobu obuvi v Londýne, či kurz opravy obuvi v Zlíne. “Bola som vyplašená,“ priznáva a dodáva: „videla som totálnu zmenu, ktorá sa mi diala v živote.“ Veľmi dôležitá pre ňu preto bola podpora a pochopenie rodičov. „Potrebovala som od nich „požehnanie“, v tom čase som za nimi vkuse chodila a veľa im o tom, čo robím, rozprávala a oni ma podporili.“
Akonáhle skúsila robiť rukami, zistila, že jej to naozaj ide. Okrem praktických zručností sa na kurzoch naučila aj mnohé teoretické znalosti o strihoch. „Keď som prvýkrát uvidela nákresy strihov topánok, bola som zdesená. Nevedela som si predstaviť, že im raz budem rozumieť.“ Dnes už strihy vyrába sama, no od ich začiatkov uplynulo 10 rokov…
V čase, keď už potrebovala opustiť teoretický svet, spoznala obuvníka, ktorý hľadal výpomoc do svojej dielne v Bratislave, a tak sa k nemu Peťa pridala. Neskôr sa aj s vtedajším priateľom rozhodli opravovať obuv na vlastnú päsť a prevzali obuvnícku dielňu v Senici, v ktorej zotrvali 2 roky. Vybudovali si zvučné meno a silnú klientelu, ľudia k nim chodili zo širokého okolia, pretože obuv opravovali veľmi precízne a poctivo. „V tomto období sme sa v remesle veľmi zlepšili, priateľ si tiež stihol urobiť kurz výroby kabeliek, brašnársky kurz v Čechách a ja som absolvovala prax na Morave u obuvníka, ktorý vyrába krojovú obuv.“