Traja kohúti na jednom smetisku, tentokrát v dámskom podaní. Tak, kto je tu žena číslo jedna?

Ilustračná snímka. Zdroj FOTO: pmagnific/pikisuperstar

Európska únia sa borí s nezlučiteľnými názormi na uliciach svojich veľkých miest, ale rozbroje vidieť aj u špičkových európskych politikov, vlastne političiek. Šumy o zásadných nezhodách medzi predsedníčkou Európskej komisie Ursulou von der Leyenovou a vysokou predstaviteľkou EÚ pre zahraničnú a bezpečnostnú politiku Kajou Kallasovou sa už viackrát potvrdili ako pravdivé. Teraz sa do sporu na najvyšších poschodiach bruselských inštitúcií zamiešala ďalšia dáma, ktorá pritom do bruselského vrcholového manažmentu nepatrí, ale v európskej politike ju možno čaká veľká kariéra – Marine Le Penová.

Je to asi to najmenej, čo zmätení občania EÚ potrebujú. V čase krízového vlnobitia, s vojnou za svojimi humnami a s krívajúcou ekonomikou jednotlivých členských štátov by asi každý chcel vidieť zomknutosť svojho nadnárodného vedenia. Vidí však nesúrodosť v samotnej Rade. Tam si žiarlivo bránia svoje postavenie na malom národnom hnojisku a zrazu odmietajú „diktát Bruselu“. To platí pre pohlavárov na Slovensku, v Česku, Bulharsku a nárazovo aj inde. Maďarsko sa po páde Orbána už trochu upokojilo.

Lenže práve noví prišelci z bývalej východnej Európy akosi zabudli, že EÚ nie je medzinárodný pakt, a že jej kľúčovým princípom ja supranacionalita, ktorú trochu zrieďuje medzivládny prístup k riešeniu problémov. Tieto dve tváre európskeho inštitucionálneho života sú, samozrejme, vodou na mlyn pre tých, ktorí sa už nedočkavo tešia na krach európskeho projektu. Konečne im nikto nebude frfľať do autoritárskeho vládnutia.

Do neprehľadnosti v inštitúciách EÚ si každý rád rýpne, hlavne keď ide o také chúlostivé otázky, akými sú národná bezpečnosť alebo nakladanie s financiami. Francúzsko chce – po brexite – hrať v európskej bezpečnosti „prim“ a smerovanie zahraničnej a bezpečnostnej politiky v EÚ sa jej vôbec nepozdáva. Francúzska pravica považuje post, ktorý zastáva Kallasová, za zbytočný a jej ostro protiruskú rétoriku odmieta ako kontraproduktívnu. Kallasová má inak už dlhšie problémy s Komisiou, s ktorou sa prie o právomoci, takže súčasný tlak z Paríža je pre ňu ďalšie poleno hodené pod nohy. Šéfka francúzskej radikálnej pravice Marine Le Penová, ak vychádzame z toho, čo píšu v magazíne Politico Europe pokrývajúcom dianie v EÚ zo všetkých uhlov, si po von der Leyenovej vybrala v Bruseli ďalšiu sokyňu.

Nevyjasnené kompetencie

Le Penová má našliapnuté na víťazstvo v budúcoročných francúzskych prezidentských voľbách a v Bruseli s ňou musia rátať ako s ďalším narušiteľom už tak chabej európskej jednoty. Otvorene sa vyhráža, že bude tlačiť na to, aby celý úrad zahraničnej služby vedený Kallasovou zrušili, poprípade drasticky zredukovali. Von der Leyenová si možno vydýchla, že Le Penová sa venuje poľovaniu na inú korisť a nebude mať na ňu toľko času, nikto však nevie, čo všetko by s EÚ urobilo prezidentské volebné víťazstvo strany Rassemblement National (Národné zhromaždenie).

Kallasová za jedným a von der Leyenová za druhým okopom

Činorodosťou a plánmi Le Penovej trpí predsedníčka Komisie, pretože Rassemblement National chce znížiť finančný príspevok do kasy EÚ v roku 2027 o 11 miliárd eur namiesto plánovaných 30 miliárd. Na hunt má prísť v prvom rade úrad K. Kallasovej, na ktorom sa má ušetriť. Rassemblement National to samo nepresadí, podľa magazínu Politico sa ale môže spoľahnúť na Babišovo Česko, Taliansko a Španielsko, ak sa tam udrží pri moci súčasná ľavicová garnitúra. O Slovensku sa v Politico nezmieňujú, ale vlastne ani nemusia.

O skutočné napätie medzi Kallasovou a Le Penovou sa postaral postoj k reakcii EÚ na rusko-ukrajinskú vojnu. Bývalá estónska premiérka otvorene hovorí o Putinovi ako o vojnovom zločincovi a trvá na permanentnej vojenskej pomoci Zelenskému. „Marine“ kontruje, že „Európa už nemá peniaze“.  Podľa Politico sa „Kaja“ sotva dočká podpory od „Ursuly“, ktorú Kallasová v zákulisí otvorene nazýva diktátorkou.

Ako rozvadenosť vnútri tohto dámskeho tria skončí nevieme, ale aspoň vidíme, že aj demokratickí politici sú iba ľudia.