Dnes má meniny: Jela
Vždy, keď verejnosťou otriasa nejaká kauza z prostredia polície, vyjadrenia kompetentných sú zdržanlivé, prebieha verejná diskusia s úmyslom vyhodnotiť problém, ktorého sa to týka. Obzvlášť je to pri kauzách, kde príde zlyhaním ľudského faktoru nejaká osoba o život, zvlášť citlivé sú prípady, ak dôjde k vražde, ktorú spácha príslušník polície na kolegovi.
V úvode je potrebné povedať, že také prípady sa diali aj v minulosti, či to už bolo pri neodbornej manipulácii so zbraňou, alebo to boli napríklad tragédie príslušníkov PZ, keď im niekto odcudzil zbraň. Existujú prípady, kde bola použitá služobná zbraň, ktoré však nikdy nevyšli najavo, alebo boli realizované formou disciplinárneho konania. Nešťastie totiž prichádza v sekunde a nedbanlivosťou, keď nabitú zbraň nedopatrením nechá držiteľ na stole alebo v byte nezabezpečenú.
V tomto prípade však došlo k použitiu zbrane po predchádzajúcej hádke, pričom strelné poranenia boli smrteľné. Navyše z nepochopiteľných dôvodov páchateľ-policajt ušiel. Verejnosť sa oprávnene zaujíma, ako je možné že systém, ktorý v polícii funguje, takéto zlyhanie neodhalil. Poďme sa preto pozrieť, ako je možné, že takýto človek prešiel sitom prijímacieho konania a jeho správanie nebolo nikomu podozrivé.
Psychotesty, ktoré robia policajti, sú dvojzložkové. Vyšetrenie trvá zhruba 8 hodín. V prvej časti sa zameriava psychológ na osobnostnú stránku, teda či je uchádzač sangvinik, cholerik a podobne. Druhá časť je zameraná na emocionalitu, rýchlosť konania a inteligenčný kvocient. Na konci testov sa kreslia dve postavy, mužská a ženská. Napríklad, ak uchádzač o prácu v polícii nakreslí postavu, ktorá má ostré rysy, môže to znamenať, že má sklon ku kradnutiu. Psychológovia využívajú moment prekvapenia, pričom pri 300-otázkovom teste sa pravidelne opakujú niektoré otázky, len sú ináč položené. Tu vyhodnocuje psychológ tzv. „skóre lži“. To znamená, že ak napríklad uchádzač odpovie na otázku „Zdajú sa vám bradatí muži príťažliví?“ opakovane ináč, tak jednotlivec klame. Na základe toho, či klame, sa v teste vyhodnocuje, či je uchádzač lojálny a či tým, čo v teste uvádza, niečo nezahmlieva.
Psychotesty toho vedia odhaliť veľa. Bežne sa však deje, že pred testami, si záujemcovia takpovediac vyskúšajú pár testov, ako napríklad v autoškole, a tým, že už vedia, ako sú položené otázky a ako na otázky odpovedá, psychológ stráca prevahu. No a tým sa ťažšie odhaľujú konkrétne detaily v psychike. Za jednu hodinu takého testovania načierno si pýtajú peniaze. Stávajú sa prípady, kedy na prvýkrát uchádzač neprejde ostrým psychotestom a ide na tzv. „opakovačku“. Po súhlase funkcionára s personálnou právomocou.
Agresivita a presadzovanie sa je však pomerne ľahko odhadnuteľným prejavom. Psychológ má profil osobnosti policajta, do ktorého musí takpovediac uchádzač zapadnúť. To však neznamená, že psychika policajta sa počas výkonu štátnej služby nemení, práve naopak. Stereotyp a stres po rokoch zmení človeka na nepoznanie. To bol možno dôvod, pre ktorý matka spomínaného policajta nechcela, aby šiel k polícii. Veď preto majú príslušníci bezpečnostných zborov nárok na skorší dôchodok. Osobne poznám policajtov, ktorým z tej práce doslova preplo. Po rokoch práce v polícii by ste toho človeka nepoznali.
Potom tu máme zmeny duševného stavu, ktoré majú vplyv aj na trestno-právnu zodpovednosť. Sú to krátkodobé duševné poruchy (afekt), chorobné duševné stavy a nakoniec duševné choroby (schizofrénia a podobne). To je už však parketa pre psychiatrov. Ak by sme sa bavili o tom, že by páchateľ mal byť zbavený trestnej zodpovednosti, musel by byť na základe znaleckého posudku v čase spáchania vraždy nepríčetný. Nie pred skutkom ani ex post. Táto udalosť jeho duševného stavu by mala mať zásadný vplyv na jeho rozpoznávacie schopnosti. Osobne sa domnievam, že ak tento policajt tesne po spáchaní skutku dokázal sadnúť do auta a šoférovať niekam na Liptov, nebol v takom stave. Zarážajúcejšia je skutočnosť, že to, že je v zlom duševnom stave, si nevšimli jeho blízki ani nadriadení. Ak niekto trpí depresiami, nepatrí mu zbraň do ruky. Ak si zmeny správania a duševného správania nikto nevšimol, je to zvláštne. Ale pri nadriadených, ktorí mali byť na tieto výkyvy upozorňovaní, je to až zarážajúce.
Funkcionár PZ v akomkoľvek stupni riadenia nie je činný v procesných úkonoch, nevykonáva klasickú policajnú prácu. Je však zodpovedný za správanie svojich podriadených a má im ísť príkladom. Má dosť času a prostriedkov, aby vedel o živote i trebárs o zdravotnom stave svojich podriadených dosť informácií. Veď aj príslušníci si medzi sebou otvorene porozprávajú, kto si vzal aký úver, kto sa s kým rozviedol alebo podobné veci zo života. Navyše, každý funkcionár má vo svojom kolektíve donášačov, ktorí za zmenu služby, drobné výhody a odmeny radi posunú informácie o kolegoch.
Práve v prípadoch, ak by mal byť motívom nejaký hnev, požičané peniaze alebo nebodaj duševná choroba, určite by to mal jeho priamy nadriadený vedieť a riešiť. Môže ho poslať na psychologické vyšetrenie, ku lekárskej posudkovej komisii, ale musí konať. Ak by to tak bolo, nemuselo ku tejto tragédii prísť. Ak sa potvrdí, že to skutočne mohli jeho nadriadení vedieť, je potrebná jednoznačná a razantná reakcia zo strany vedenia polície voči priamym nadriadeným policajta, lebo čím sa to časovo dlhšie bude naťahovať, míňa sa opatrenie účinkom.
Stále neprebehla reorganizácia, stále existuje falošná miera solidarity medzi funkcionármi v polícii. Jeden druhého sa snaží podržať, len aby ostal vo funkcii. Je tu veľká skupina funkcionárov z dôb Smer-u s prepojeniami na bývalé vedenie PZ. Uvidíme, ako sa po 1. papríli s touto otázkou vysporiada nové vedenie PZ. Kritéria pri výbere policajtov však môžu byť hocijako dobre nastavené, pokým sa nájdu policajní funkcionári, ktorí sa držia vo funkciách len aby si „nabili“ dôchodok a získali známosti. Dovtedy si polícia stratenú dôveru nezíska. Systém vždy tvoria jednotlivci a tento nešťastný prípad je toho dôkazom.