Len na Slovensku sa mohlo stať, že Mečiara za korupciu nepostavili pred súd. Sám sa totiž amnestoval

Smerovanie zahraničnej politiky akéhokoľvek štátu sa nedá opierať o vyhlásenia, sľuby alebo deklamácie, takých má každý kľučkujúci štát po ruke neúrekom, najmä keď jeho reálne kroky vedú niekam celkom inam. Záplava slov v takých prípadoch spravidla zlyháva na realite a príslušní politickí úradníci bez začervenania a s demonštratívne hlbokým presvedčením chrlia do éteru nehorázne lži, hoci už vopred vedia, že smerujú na druhú stranu.

Tak nejako to momentálne vyzerá v slovenskej zahraničnej politike a veľmi to pripomína situáciu v polovici 90. rokov.

Deklamácie a deklarácie verzus politická realita

Môžeme tu zniesť na papier celú škálu sľubov, záväzkov a klaunovských výkrikov sprevádzaných búchaním sa do pŕs a kladením si ruky na srdce s cieľom presvedčiť obyvateľstvo, okolité krajiny a svet o pravom opaku toho, čo sa práve deje, či už ide o to niečo dosiahnuť, alebo niečomu zabrániť.

Ukážkovým moderným prototypom takého prístupu bol istý Adolf Hitler. Jeho vyjadrenia na podporu jednej tézy mali znieť (a pre väčšinu ľudí zneli) vierohodne a k dôveryhodnosti prispievala aj mimika. Dnes už je to tragicky „smiešna postavička“, ale to až s odstupom času, keď vieme, že všetko, čo povedal, sa zakladalo na vedomom balamutení jeho širokého okolia. Ak by sme jeho najhlbším tvrdeniam verili, potom by sme museli mať za to, že šlo o ľudomila a mierumilovného človeka. Alebo nehovoril donekonečna, že chce mier? Že odmieta vojnu? Že jeho zahraničná politika nie je ani náhodou expanzívna? Že mu ide iba o dôstojné postavenie krajiny vo svete a o právnu ochranu nemeckých menšín v susedných krajinách?

A keď k vojne nakoniec prišlo, nemohol za to on a jeho režim, na vine boli Poliaci, Briti, Rusi a, samozrejme, Židia a kapitalisti.

Trápne zahraničnopolitické divadlá na Slovensku, dej prvý

Ak nezaratúvam to súčasné divadlo, tak pripomeniem to predchádzajúce z polovice 90. rokov minulého storočia krátko po rozdelení Československa a vzniku dvoch samostatných štátov. Zahraničná politika v prvej aj druhej vláde V. Mečiara bola priehľadná a zábavná, lenže podpora voličov ho vyniesla na čelo vlády. V Programovom vyhlásení jeho druhej vlády bolo stanovených niekoľko priorít na čele s integráciou do západných „ekonomických, vojenských a politických štruktúr“. Nasledovali dobré vzťahy so susedmi, pričom dobré vzťahy s Ruskom obsadili v hierarchii priorít až hlboko na konci.

Namiesto toho sa rozvíjanie spolupráce s Ruskom dostalo na prvé miesto a milá vláda robila všetko pre to, aby sa Slovensko nestalo členom NATO, čo by zmarilo aj vstup do EÚ. Vodca vlády k tejto veci mal tiež veľmi zábavne vyznievajúce prejavy, hučavým hlasom chrlil jeden nezmysel za druhým, až ho v roku 1998 obyvateľstvo odvolilo. Dnes je z neho zabudnutá figúrka a len na Slovensku sa mohlo stať, že ho za korupciu nepostavili pred súd. Sám sa totiž amnestoval.

Trápne zahraničnopolitické divadlá na Slovensku, dej druhý

Súčasné zahraničnopolitické divadlo sa nápadne podobá na prvé dejstvo s tým rozdielom, že Slovensko už je členom NATO a EÚ, na jeho území nezúri vojna, ľudia sa oproti roku 1989 dožívajú v priemere až o tri roky vyššieho veku (to napr. v porovnaní s Ruskom), môžu voľne odchádzať do zahraničia a beztrestne sa vracať domov, fenomén emigrácie a kolektívnej viny celej rodiny je už neznámy pojem. Tvrdiť, že nič nie je úplne ideálne, je rovnaké klišé, ako argumentovať, že počasie nie je dokonalé.

Súčasná vládna garnitúra však stihla od posledných volieb dokázať famózne veci: poslancov najväčšej vládnej strany vyhodili z príslušnej frakcie v Európskom parlamente, kde sa teraz pohybujú ako „nezaradení“; regionálna skupina V4 sa stala úplne nefunkčnou; z nadštandardných vzťahov so susedným Českom, kde žije a pracuje okolo 300 000 Slovákov, sa stali „dobré“ vzťahy; svojou de facto obhajobou ruskej invázie na Ukrajinu si Slovensko zo svojho východného suseda vyrobilo nepriateľa; V EÚ a v NATO Slovensko stráca dôveru a dostáva sa do izolácie; jeho jediným spojencom je maďarská vláda, ktorá má v EÚ a už aj doma rovnako mizernú povesť ako Slovensko; premiér absurdne vyzýva Ukrajinu na obnovenie tranzitu pre ruský plyn, hoci ukrajinská vláda v predstihu odmietla predĺžiť zmluvu s Gazpromom s odôvodnením, že zisky z exportu plynu Rusko používa na vraždenie ukrajinských civilistov; namiesto toho, aby z prerušenia učinil zodpovedným ruskú agresiu, ide sa premiér vyplakať a ospravedlniť nie do Kyjeva, ale do Moskvy; podporuje verejne proruskú vládu v Gruzínsku; na Ukrajinu chodí žalovať do Bruselu, vraj porušila medzinárodné právo; výpady slovenského premiérka proti USA sa už stali súčasťou folklóru; exodus mladých ľudí do zahraničia sa nezastavil; vláda je opakovane na nože s lekármi, ktorí tiež – tí, čo za niečo stoja – odchádzajú; obviňuje akési temné (samozrejme západné) zahraničné sily, že ho chcú zvrhnúť štátnym prevratom.

A bolo by toho viac, je to však smutné. Je vlastne škoda, že EÚ nedisponuje nejakým jednoduchým mechanizmom, aby Slovenskú republiku vykoplo, hoci by sme na to všetci doplatili. Ale táto babrácka vláda by si takú facku zaslúžila.

Autor je bezpečnostný analytik.

231