"Go Canada, go!" Tak to končieva medzi bratmi. Spočiatku pokrvné príbuzenstvo, potom vojny - zatiaľ sa strieľa clami

Kto by si nepamätal ten bojový pokrik kanadských fanúšikov na Majstrovstvách sveta v ľadovom hokeji alebo Kanadskom pohári? Tento šport má v Kanade prioritu číslo jeden plus. Slovensko v tejto importovanej disciplíne trochu zaostáva, ale čo kriku pri televízoroch a pive sa zdatne drží. Lenže aj kamaráti sa môžu na chvíľu rozísť v zlom, ak ide o peniaze. A to sa stalo vo vzťahu USA s Kanadou.

Vzťah medzi bratmi, trochu neskôr už iba vrelými príbuznými a napokon možno blížencami, bol napriek občasným rodinným hádkam dobrý. Držali spolu v časoch dobrých či zlých (áno, zakaždým mali medzi sebou aj drobné vojny a trochu to bolelo), spolu však išli bok po boku do oboch svetových vojen, do tej tretej studenej, a, samozrejme, aj tej štvrtej – „kontrateroristickej“.

Keď bývalý prezident USA navštívil v čase minulom Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska, ušiel mu zvláštny výrok: Ak máme my a Vaše kráľovstv niečo spoločné, tak „je to to“ (Bush Jr. sa zajakával a bolo to na ňom sympatické, sám sa k tomu hlásil), že UK je naším najväčším (Američania si obľúbili prívlastok „great“ aj v superlatíve) spojencom. Nedlho potom alebo medzitým ten istý prezident (inak je to osobné, ale mal som ho veľmi rád – druhá priečka hneď po D. Reaganovi) som tohto politika začul na TV kdesi zo Španielska (TV Espaňola?), ako z návštevy v Mexiku hovorí, že „ak máme my a Vaša krajina niečo spoločné tak „je to to“, že Mexiko je naším najväčším „amigom“ (Bush ako juhoamerický gringo hovoril po španielsky, aspoň sa tak tváril). Ale ešte inokedy – predtým alebo potom – G. W. Bush mladší navštívil oficiálne Kanadu a vyriekol, že ak majú USA nejakého najbližšieho spojenca, tak „to je to“ (nedopoviem, hádajte ľudkovia, koho menoval).

Čo bolí to prebolí, nič iné im neostáva

Amerika má za prezidenta výtržníka. Rád provokuje a je to jeho štýl. Chce anektovať Grónsko, možno aj San Maríno, páči sa mu myšlienka urobiť Kanadu päťdesiatym prvým (?) štátom USA, z Arabmi okupovanej Gazy by rád videl kvitnúce pobrežie na spôsob Riviéry. Nikto sa v ňom nevyzná a v tom je zrejme sila tohto muža, aj keď si z neho radi robíme „srandu“. Nie je dobré, keď vás protivník odhadne už iba desať metrov pred vami váš úmysel, to už je neskoro. Tak trochu viem, a to je skúsenosť, že „Američania“ majú Kanaďanov radi, ak vôbec vedia, kde sa tá „Canada“ geograficky nachádza. „Canaďania“ sú voči „Amíkom“ podozriví. Čo asi tak ten veľký brat proti nám zosnováva? Je to možno pozostatok dávnejšej vojny o kožušiny, bobrov a priechodné teritóriá. Stereotypy nepustia. Ale kanadský predseda vlády je smiešny, keď chce handlovať o kožušiny, ktoré od neho už nikto nechce kupovať. Ale do zajtra sa vyspíme a uvidíme.

Nuž veľký brat v podaní úradujúceho prezidenta uvalil na Kanadu tvrdé clá (sú toho plné noviny a agentúry, ľahko sa dočítate, milí čitatelia). Ale čo iné Kanaďania čakali? Ponechali si britského monarchu ako štátny emblém, nemravníkom a zbehom pred vietnamskou vojnou poskytovali azyl. Tak trochu môžu byť radi, že dnes nemajú v štátnom znaku okrem javorového listu aj cárske orlíča alebo nebodaj kosák, kladivo a kalašnikov.

Takže, milý Doník, uvidíme, čo po Tebe uzrieme.

137