Dnes má meniny: Jaroslava
EÚ je nepochybne úspešný projekt. Ba očividne najlepší, aký Európa v dejinách mala, to je ten základný úspech. Lenže najnovšie udalosti v oblasti bezpečnosti a obrany svedčia o tom, že kedysi nesporná dynamika tohto projektu slabne spolu s klesajúcou politickou a vojenskou prestížou Únie.
Európskej únii sa čoraz častejšie stávajú nehody, s ktorými pri svojom vzniku, ale najmä po pamätnom rozšírení o krajiny postkomunistickej Európy, nerátala. K týmto galibám patria bez stanovenia presného časového poradia: nútené prerobenie Lisabonskej zmluvy; opakovaná neschopnosť vybudovať spoločnú zahraničnú, bezpečnostnú a obrannú politiku; nečakaný problém so zadlženým Gréckom, keď jednoznačne zlyhali nadnárodné kontrolné mechanizmy; neschopnosť odvrátiť finančnú krízu, ktorá sa pred niekoľkými rokmi do EÚ ľahko presunula z USA; Brexit; absolútna nemohúcnosť legislatívne sa pripraviť a napokon zvládnuť imigračné vlny z rozvojového sveta a teraz z Ukrajiny; permanentný neúspech v regulácii vzťahov k „čiernym ovciam“ Maďarsku a Poľsku; závažné obvinenia Palestínskej Watchdog Group, že EÚ nepriamo financuje terorizmus príspevkami, ktorými sú napokon odmeňované rodiny „mučeníkov“, teda de facto teroristov; všeobecne konštatovaný a nárast rasizmu, antisemitizmu, neofašizmu, neokomunizmu, neonacizmu a vôbec radikalizmu. Najnovšie k tomu pribudli rozpaky pri koordinácii vojenskej pomoci Ukrajine. Keby Rusko bolo bývalo zaútočilo jogurtami a nie ťažkou vojenskou technikou, na dodávkach mlieka Ukrajine by sa EÚ asi rýchlo dohodla. S vývozom zbraňovej protiváhy, ktorá koroduje v arzenáloch členských krajín a pomohla by Ukrajine vyrovnať ruskú prevahu, niektoré členské krajiny váhajú a odmietajú ju pod najrôznejšími zámienkami.
Ukrajina odsunula dlhodobé celosvetové problémy bokom
A k týmto trampotám v EÚ pred niekoľkými rokmi pribudlo bezprecedentné ultimátum Iránu, aby EÚ do 60 dní „vybavila“ zrušenie amerických sankcií proti tejto krajine. Každý súdny človek (možno okrem špičiek EÚ a bývalého amerického prezidenta Obamu) dobre vedel, že Irán nezastaviteľne pracuje na výrobe „šíitskej“ jadrovej bomby. Keď však USA odstúpili od tzv. jadrovej dohody s Iránom a zaviedli proti tomuto veľkému hráčovi na Strednom východe prvú vlnu sankcií, EÚ a jeho traja hlavní protagonisti (teda Nemecko, Francúzsko a dokonca Veľká Británia) pri dohode zotrvali ruku v ruke s Čínou a Ruskom. Báli sa terorizmu a násilia zo strany Iránu, ale skutočne implementované hrozby a riziká nakoniec prišli od moslimských imigrantov, dokonca tých legálnych. Napokon USA zaviedli sankcie na ďalšie citlivé iránske položky ako oceľ, hliník a železo. Argumentujú tým, že Irán využíva príjmy z obchodnej výmeny nielen na vývoj jadrových zbraní, ale aj na financovanie teroristických skupín a posilnenie svojho expanzionizmu v silne zastúpených šíitských krajinách ako Sýria, Libanon či Jemen.
Hoci sa Irán dlhodobo sankciám vysmieva ako výkriku papierového tigra, každý rozhľadený svetový ekonóm pripúšťa, že s iránskou hospodárskou situáciou to ide rapídne dolu kopcom. USA však už prinajmenšom od 1. svetovej vojny nie sú vedené filozofiou izolacionalizmu, podľa ktorej si svet (rozumej Európa) môže robiť čo chce, len sa nesmie dopúšťať neokolonialistických recidív na americkom kontinente. Svet je dnes globálny a USA sú v ňom prvá ekonomická aj vojenská entita. Zaručené úvahy o tom, že EÚ zajtra či pozajtra „predbehne“ USA, boli rozprávkami pre slabších jedincov už dávno pred vojnou na Ukrajine.
USA svojimi sankciami priškripli nielen Irán, ale aj svojich európskych spojencov. Sankcie sa totiž týkajú nielen Iránu, ale aj tých firiem, ktoré s ním obchodujú. Ani Irán, ani dnešné Rusko nemôžu nevidieť, ako sa EÚ drobí a štiepi. Či už zo zúfalstva, alebo z pohŕdania sa k EÚ začínajú správať ako k chromej kačici, sú si dobe vedomé jej obrannej vyklieštenosti. Vplyv EÚ na politiku USA bol miznúci už pred ruskou inváziou. Ale ruku na srdce, nezaslúžila si to EÚ tak trochu sama?
Ivo Samson. bezpečnostný analytik