Vianoce v tieni Atlantídy: Sme ešte schopní vďačnosti vo svete, kde máme všetko na dosah?

Hovorí sa, že človek by mal byť v živote vďačný za všetko. Za to dobré, čo ho pohladí po duši, ale paradoxne aj za to zlé. Veď stará ľudová múdrosť nás už po stáročia učí, že všetko zlé je na niečo dobré. Sme však ako druh nesmierne prispôsobiví – iné príslovie s dávkou cynizmu hovorí, že človek si zvykne aj na šibenicu. Prežijeme rany osudu, otrasieme sa a kráčame ďalej. No nezabúdame popri tom všetkom prežívaní skutočne žiť a vnímať hodnotu okamihu?

Naša schopnosť oceňovať realitu je totiž často až absurdne slepá. Zdravý človek si vôbec neuvedomuje, že je zdravý, kým ho choroba nezloží na kolená. Berieme svoje fungujúce telo ako samozrejmosť, no v momente, keď stratíme silu, dali by sme všetko za jediný deň bez bolesti. Rovnako povrchne reagujeme aj na svet okolo nás. Kým neudrú dlhodobé horúčavy, neustále nadávame na dážď, hoci bez neho krajina vysychá. Sme skrátka majstrami v prehliadaní darov a nevieme, čo je to skutočné svetlo, kým okolo nás nenastane hlboká tma. Až v kontraste straty objavujeme hodnotu toho, čo sme mali.

Možno raz, dávno-pradávno, ešte v bájnej Atlantíde, stál na mramorovom balkóne niekto s presne rovnakými pocitmi. Pozeral sa na upadajúcu civilizáciu, na luxus, ktorý vystriedal prázdnotu v srdciach, a kládol si tú istú otázku: čo je to vlastne vďačnosť? Sme vôbec vďační za to, čo máme, alebo musíme o všetko najskôr prísť, aby sme precitli?

Dnes žijeme v dobe, ktorá mýtickú Atlantídu v mnohom pripomína. Sme obklopení technológiami a možnosťami, o akých sa našim predkom ani nesnívalo. No ruka v ruke s týmto prebytkom prichádza zvláštna citová otupenosť. Víťazom dnešnej doby nie je ten, kto buduje, ale ten, kto vie dokonale využívať cudzie dobro, kým je zadarmo. Sme totiž úžasne nastavení na konzum, ale hrozne slabí na záväzky. Platí to v bežnom živote a ukazuje sa to všade – milujeme pôžitky, slobodu a pohodlie, ale detí a dlhodobej zodpovednosti sa bojíme ako čert kríža. Chceme všetko, hneď a bez ceny, najlepšie s otvorenými zadnými dvierkami, aby sme mohli kedykoľvek vycúvať. Lenže práve táto pohodlná nezodpovednosť a strata pudu sebezáchovy je tichá tma, na ktorú nakoniec ako spoločnosť doplatíme.

Vďačnosť nie je len slušná fráza na konci rozhovoru. Je to hlboký stav vedomia a tichý filter, cez ktorý sa pozeráme na svet. Ak nezačneme vidieť skutočné hodnoty skôr, než zhasnú, a ak nedokážeme oceniť život v jeho plnosti – so všetkými radosťami aj ťažkými povinnosťami –, hrozí nám, že sa stratíme vo vlastnom komforte.

Skúsme sa dnes na chvíľu zastaviť. Pozrieť sa von z okna, prijať život taký, aký je, a poďakovať za tie obyčajné veci, ktoré berieme tak samozrejme. Kým je ešte čo zachraňovať.

115