Jazyk je ako perie. Fúkneš, rozptýli sa a zíde z mysle. To sa stalo nemčine v Európe, keď ju zahodila do koša angličtina

Prudký pád používania nemeckého jazyka predchádzal strmému pádu ruštiny. Oba jazyky ťažili z veľmocenskej štátnej agresivity – vojenskej, politickej aj ekonomickej. Čo sa týka choroby týchto dvoch kedysi jazykových obrov, už nie je čo riešiť. Podľahli, už sa hrajú iba na vlastnom piesočku.

Nie je to tak dávno, čo našich prarodičov a možno aj rodičov nabádali učiť sa po nemecky. Niet je sa čomu čudovať. Habsburgská monarchia, farská republika (tak ju zviditeľnil vo svojej knižke Dominik Tatarka), protektorát na území dnešného Česka. Ale stačilo málo, korene socialistických „totáčov“ nestačili, napriek výdatnému ideologickému humusu, vrásť do koreňov a tieto jazyky prestali fungovať ako mocenské. Skúsme teda európsky sever, Škandináviu, aj vrátane Fínska. Táto posledne menovaná krajina sa jazykovo vymyká zo všetkých pravidiel európskej cestovnej jazykovej premávky, ale Fíni sú tiež „severania“ ako repa. Kedysi ako v poloautonómnej súčasti Ruska sa aj tam hovorilo „na russkom“, ale sny rusko/sovietskych komunistických nacionalistov/internacionalistov Fíni v tzv. zimnej vojne 1939/40 Sovietom zmarili. Ubránili sa a hoci Sovieti urvali časť fínskeho územia, odvtedy to tam s ruštinou išlo dolu kopcom. Podobne sa to prihodilo v Európe nemčine.

Ak by ste cestovali do Škandinávie pred rokom 1950, sotva by ste pri komunikácii s miestnym obyvateľstvom používali angličtinu – skúšali by ste nemčinu, možno aj jazyk Puškinov. Ako sa teda tento región stal tak rýchlo prevažne dobre hovoriaci v angličtine? Línie sú zo spätného pohľadu dosť zreteľné. Pamätajme, že jazyk postupuje za mocenským dobytím teritória, až potom nasleduje kultúrne valcovanie.

Pred druhou svetovou vojnou bolo Nemecko vedeckou, kultúrnou a ekonomickou veľmocou aj v severnej Európe. Bol to logicky hlavný cudzí jazyk pre akademikov a obchodníkov, po vojne sa však „geojazyková mapa“ rozpadla, Spojené štáty a Spojené kráľovstvo sa ukázali ako dominantné globálne jazykové levy. V reakcii na túto novú ekonomickú a kultúrnu realitu sa škandinávske vzdelávacie systémy otočili. Švédsko urobilo z angličtiny povinný predmet na základných školách v roku 1952, pričom Nórsko a Dánsko čoskoro prijali podobné jazykové kotrmelce.

Kde sa stala chyba pri jazykovom presmerovaní?

Okrem výchovy v škole to bola konzumácia médií, ktorá zohrala obrovskú úlohu v tom, prečo dnes v regióne dominuje angličtina. Na rozdiel od väčších európskych krajín, ako je Francúzsko alebo Nemecko, kde sa dabujú anglické či americké filmy a prezentujú ich tam vo svojich rodných jazykoch, škandinávske krajiny sa spoliehajú takmer výlučne na titulky, ak vôbec, inak bežia bez dabingu. Pretože produkcia kvalitného dabovaného obsahu pre relatívne malé populácie je nákladovo náročná, škandinávske/severské deti vyrastajúce nezdravo na televízii a na internete, neustále počúvajú hovorenú angličtinu. To sa inak vzťahuje aj na Holandsko, kde prakticky nenarazíte ani na bezdomovca, ani na obsluhu verejných záchodov, kde by vám nepovedali, ako to máte na WC robiť. Táto nepretržitá, pasívna expozícia nastavuje prirodzené ucho pre rytmus a výslovnosť jazyka už dlho pred začiatkom kariérneho vzdelávania.

Jazykovo majú Škandinávci, resp. Severania, vrodenú výhodu pri učení sa obom jazykom, nemčine aj angličtine, pretože nórsky, švédsky, dánsky, anglický a nemecký jazyk sú súčasťou germánskej jazykovej rodiny, aj keď odborne z rôznych, ale príbuzných vetví. Angličtina má však výraznú výhodu vo svojej štrukturálnej evolúcii. Zatiaľ čo nemčina si zachovala komplexný systém gramatických prísností a presností v skloňovaní časovaní a skladbe vety, angličtina stratila veľkú časť tejto zložitosti už počas stredoveku. Kedysi som si v škótskom Glasgowe nechal v múzeu pustiť rekonštruovaný prejav anglického reformátora Johna Knoxa a… sotva som lapal po uchu. No BBC to zrovna nebola. Škandinávsky študent, ktorého rodné jazyky v priebehu storočí upustili od tohto gramatického purizmu, sa v základne anglickej „barbarskej“ gramatiky aj vokabuláru cítia intuitívne veľmi slobodne, môže improvizovať lepšie ako slovanskí našinci.

Duchovno verzus ekonomika

Latinčina po zániku Rímskej ríše prežila až do európskeho stredoveku a novoveku a prenikla do svetových jazykov, ale to je unikát, ktorý si nebožiatka nemčina ani ruština asi nezopakujú. Vládne nám pragmatizmus, už nežijeme vo svete J. A. Komenského a E. Rotterdamského.

Dnes relatívne malé populácie škandinávskych národov znamenajú, že ich domáce trhy sú ich jazykmi obmedzené. Ideálny by bol jeden európsky jazyk – ako napr. esperanto, ale to bol iba krásny sen. Ak chcete prosperovať v medzinárodnom obchode, technológiách a akademickej obci, prijatie modernej globálnej lingua franca je praktickou nevyhnutnosťou. Deti sa ju tam na severe učia už od prvého nádychu, vyplatí sa im to v budúcnosti. Angličtina jednoducho ponúka najvyššiu návratnosť investícií do globálnej komunikácie, čím upevňuje svoje miesto ako druhá reč (po materčine) v severskom regióne. Ako úder hromu na mňa zapôsobila návšteva luteránskeho kostola v Uppsale, kde sme sa ešte s jedným americkým kolegom išli ohlásiť na faru, že sme ako cudzinci. Nepohol ani brvou a na počiatku bohoslužby všetkým oznámi, že z úcty k hosťom sa dnes kázeň povedie po anglicky. Prítomní veriaci z toho neboli vôbec šokovaní, ja s tým Amíkom áno.

Do toho všetkého zapadá aj vojenský a bezpečnostný jazyk týchto národov (vrátane škandinávskych Švédov a severských Fínov), ktorí sa po vstupe do Severoatlantickej aliancie museli totálne prispôsobiť vojenskej terminológii NATO a keďže Rusko ešte kope z podstaty, výdavky na obranu v severských štátoch expandujú tiež, potom sa angličtina (pravda, tá americká), stáva nutnou súčasťou pragmatickej komunikácie aj v spravodajstve, nielen v prihlúplych televíznych seriáloch a filmoch.