Do marca 2027 sa rozhodne, ako v EÚ ďalej s ukrajinskými mužmi, ktorí sa vyhýbajú vojenskej službe alebo dezertovali

V marci 2027 sa totiž končí platnosť dočasného ochranného statusu, ktorý EÚ poskytuje ukrajinským utečencom bez rozdielu. Je tu však háčik. Ochrana platí pre cca 4, 3 milióna Ukrajincov, lenže jednu štvrtinu z nich tvoria dospelí muži vrátane tých, na ktorých sa na Ukrajine vzťahuje odvodová, t. j. branná povinnosť. Muži medzi 23 – 60 rokmi života.

Bojaschopní muži v tomto vekovom rozmedzí nemajú dovolené opúšťať krajinu, a ak to urobia a požiadajú v krajine EÚ o dočasný azyl, Únia im ho v súlade s vlastnou legislatívou zatiaľ poskytovala, aj keď ich na Ukrajine považujú za „ulievačov“ z vojny alebo priamo dezertérov.

Väčšina členských krajín EÚ podporuje predĺženie ochranného statusu pre všetkých ukrajinských utečencov, t. j. aj pre bojaschopných ukrajinských mužov, iné požadujú pre túto poslednú kategóriu ukončenie ochrany, resp. jej obmedzenie. Pre EÚ to je nepríjemná ľudskoprávna záležitosť, išla by proti zásadám, ktoré si sama stanovila. Na Ukrajine sa bojuje, na Ukrajine sa bombarduje a zabíja každý deň, časť územia krajiny je okupovaná a EÚ je podľa vlastných pravidiel povinná utečencov z takej krajiny prichýliť. Lenže súčasne sa táto organizácia postavila jednoznačne za právo Ukrajiny brániť sa proti agresii a za jej právo obnoviť vlastnú územnú suverenitu.

Švédsky minister pre migráciu Johan Forsell dilemu EÚ vyjadril výstižne: „Je pre nás dôležité poskytnúť Ukrajincom ochranu. Súčasne však Ukrajinci vedú vojnu a musia v nej zvíťaziť.“ Švédsko patrí mimochodom k tým krajinám, ktoré požadujú ukončenie statusu ochrany pre bojaschopných ukrajinských mužov. Podobné stanovisko zastávajú napr. Rakúsko a Poľsko. Aj nemecký minister vnútra Alexander Dobrindt vystupuje za ukončené statusovej ochrany pre Ukrajincov, ktorí sa vyhýbajú vojenskej službe. Nemá to platiť pre mužov v odvodovom veku z Ruskej federácie (asi 7000), ktorí z Ruska ušli do Nemecka, aby sa vyhli nasadeniu vo vojne na ruskej strane. Tým sa taký krok z pochopiteľných dôvodov toleruje, podľa ich tvrdenia nechcú byť súčasťou okupačnej armády…

Ako sa zohľadnia argumenty Ukrajincov?

Vyhnutie sa povinnej vojenskej službe alebo dezerciu vysvetľujú brannou povinnosťou viazaní muži rôzne. Hlavným dôvodom je nútená mobilizácia, strach z vojenskej disciplíny, extrémne vyčerpanie pri dlhých nasadeniach na fronte a obavy z misií, ktoré bývajú samovražedné. Často je to aj hrozba dostať sa do ruského zajatia, ktoré býva brutálne a zaobchádzanie so zajatcami sa prieči všetkým ženevským konvenciám. Na ukrajinskej strane to s ruskými zajatcami asi tiež nebude ružové, ale tí patria do armády, ktorá Ukrajinu napadla a páchala tam doložené masakry.

Do krajín EÚ – vrátane s Ukrajinou susediaceho Rumunska – ušli od začiatku rusko-ukrajinskej vojny do roku 2026 už desaťtisíce bojaschopných Ukrajincov (odhad okolo 100 000), mnohí z nich boli priami dezertéri. Podľa ukrajinského ministerstva obrany potrebuje Kyjev na zabezpečenie obrany krajiny a pokrytie celého dlhého frontu ďalších asi 150 000 ďalších vojakov. EÚ sa teda bude musieť rozhodnúť medzi pravidlami a vlastnou morálkou. Mimochodom, ten istý problém s ukrajinskými mužmi rieši napr. nečlen EÚ – Švajčiarsko.

Otázkou ostáva, čo týchto Ukrajincov po návrate čaká. Nepôjdu pred súd, pôjdu bojovať, ale budú vystavení pohŕdaniu ostatných vojakov a budú ich nepochybne posielať na tie najnebezpečnejšie misie. Ale pohŕdanie a spoločenská izolácia bude asi bolieť najviac. Ponúka sa nám porovnanie a americkými mužmi, ktorí odmietli zúčastniť sa na vietnamskej vojne a získali azyl v zahraničí. Mnohí z nich v Kanade alebo práve vo Švédsku. Keď sa po skončení vojny vrátili domov, neboli potrestaní, ale väčšinová spoločnosť ich už medzi seba neprijala.

Autor je bezpečnostný analytik.

112