Dnes má meniny: Jela
Zamestnala sa na Katedre hudby Pedagogickej fakulty UK v Nitre. Sľubnú kariéru však skomplikovala jej aktívna účasť na protestnom pochode na počesť Jana Palacha a proti vstupu Sovietskych vojsk a Varšavského paktu na územie ČSSR. S manželom a ďalšími priateľmi zorganizovali protest a zaradili sa k revoltujúcim študentom, ktorých potom bývalý režim tvrdo postihol. Nasledovali tzv. politické čistky. Preto sa Elena v roku 1970 rozhodla sama podať výpoveď. „Poradili mi, aby to bolo zo „zdravotných“ dôvodov. Už som nechcela robiť žiadne ústupky. My už sme boli iná generácia,“ vysvetľuje. Nasledujúce roky sa živila hľadaním a výberom hudby k rôznym televíznym dokumentom a rok učila na konzervatóriu. V roku 1974 sa jej podarilo zamestnať na Katedre muzikológie FF UK v Bratislave, k čomu jej pomohol skladateľ Eugen Suchoň. „On ma poznal, videl premiéry mojich klavírnych koncertov a zaručil sa za mňa pred prijímacou komisiou...“
Pre účasť na demonštrácii za Palacha však dostala v roku 1971 od vtedajšej umeleckej agentúry Slovkoncert ústny zákaz koncertnej činnosti, po ktorom nehrala 13 rokov. Dnes je ťažké predstaviť si takýto obrovský zásah do života mladého človeka. „Mala som 27 rokov a bola som na úplnom začiatku kariéry. Po návrate z Varšavy aj z Mníchova v roku 1969 o mne všetky noviny písali ako o mladej, nádejnej slovenskej klaviristke, čo bola česť aj pre ČSSR, aj pre mňa,“ spomína Elena a s trpkosťou dodáva: „No doma som bola absolútna nula a mohla som sa len pozerať, ako niektorí moji kolegovia hrajú sovietskych autorov… Áno, bola som veľmi nahnevaná.“ Narodila sa jej však dcéra, ktorej sa naplno venovala šesť rokov. Dlhodobo sa to však nedalo vydržať. „No zakážte nejakému lyžiarovi, ktorý trénoval, súťažiť alebo odstavte herca z pódia. To je depresívna situácia,“ snaží sa vysvetliť svoje vtedajšie pocity.
V tom období intenzívne písala svoje denníky, ktoré verí, že raz spracuje do knihy. S manželom prežívali v stave, ktorý popisuje ako „vnútorná emigrácia“. To sa, samozrejme, postupne odrazilo aj na jej zdraví, psychická ujma viedla k poruchám spánku, ktorými trpí dodnes. Navyše sa 4 mesiace po rozvode zdramatizoval aj Elenin osobný život, keď jej bývalý manžel v roku 1981 ušiel do Mníchova a vzal so sebou aj ich šesťročnú dcéru. O tejto kapitole života sa jej stále ťažko rozpráva, od dcérky bola odlúčená rok a dva mesiace. Absolvovala niekoľko výsluchov na „slávnej Februárke“- Štátnej bezpečnosti, kde musela vyšetrovateľov presviedčať, že rozvod nebol fingovaný a manžel ju v Nemecku nečaká. Tieto kruté chvíle, rovnako ako priebeh svojho úteku, sugestívne opisuje vo svojej knihe Zamrežovaný denník (2015).
Pre útek sa rozhodovala dlho, lebo napriek všetkému opustiť rodinu, priateľov a Bratislavu, nebolo jednoduché. V auguste 1984 sa s dcérou vybrala na „dovolenku“ do bývalej Juhoslávie. Bez peňazí a s jedným premočeným chlebom a vakom sa dostali z Grada do Terstu a napokon do utečeneckého tábora v Latine pri Ríme. Vo februári 1985 emigrovali do USA, kde začínala celkom od nuly.
Najskôr pracovala v Arlingtone v Texase ako kreslička v konštrukčnej architektonickej firme Barnes and Associates, kde využila svoje skúsenosti zo štúdia na STU. Popri tom doučovala francúzštinu, ruštinu a hru na klavír. Napriek pocitu slobody bola Amerika istým spôsobom prvý rok aj kultúrnym šokom. „Všetko tam bolo na jednej kope, všetky rasy, utečenci z Mexika, Ukrajiny, z Afriky. Ešte aj na tom tanieri bola zrazu vidieť tá demokracia, keď na ňom bolo mäso, rôzne druhy šalátu a ešte aj džem navrchu, slané aj sladké spolu,“ smeje sa.
Po ôsmych mesiacoch získala húževnatá Slovenka aj vďaka nesmiernej pomoci Američanov ďalšiu prácu, tentokrát v banke v Dallase. „Cesta z Arlingtonu do Dallasu bola nádherná, úplne oslobodzujúca, z auta som sa pozerala na pahorky a slnko,“ spomína a dodáva: „v tom aute som si hovorila, ako dobre, že som ušla, vtedy som bola šťastná.“
V Texase začala hľadať cesty, ako sa dostať, čo najbližšie k hudbe. Najskôr sa stala organistkou v luteránskom kostole v Denveri. Zároveň sa aktívne usilovala o miesta na univerzitách a neustále reagovala na všetky otvorené pracovné ponuky. Do dvoch rokov sa jej naozaj podarilo uspieť v konkurze na univerzite v Daytone. Takto rýchlo sa to nepodarilo nikomu z prisťahovalcov a jej šikovnosť obdivovali aj samotní Američania. „Uspela som medzi 86 uchádzačmi, to bol vlastne zázrak, celý čas som si myslela, že nemám šancu,“ priznáva. Bála sa najmä o svoju angličtinu v porovnaní s tými, ktorí vyrastali v Spojených štátoch. V rámci konkurzu musela hodinu prednášať, hrať klavírny recitál a ukážkovo vyučovať dvoch študentov rôznej úrovne. Elena však 15 člennú komisiu nadchla, nielen svojimi znalosťami z hudby, či schopnosťou vydolovať zo študentov maximum, ale najmä keď ju videli hrať klavírny recitál. Pre ňu samu to bol ohromný zážitok. Daytonská univerzita bola jednou z najslobodnejších univerzít, založená v roku 1853 marianistami, imponovalo jej, že na jej čele stál ako rektor matematik, vyštudovaný kňaz a nikto nebol za svoje vierovyznanie prenasledovaný. „Dych slobody som cítila odvšadiaľ, a to ma najviac inšpirovalo, že som mohla študovať autorov, ktorých som chcela, nikto nado mnou nestál a nediktoval, koho treba hrať a učiť, žiadni sovietski skladatelia, ako nám to nakazoval bývalý Zväz slovenských skladateľov v 1972,“ opisuje.
Začala prednášať, koncertovať, urobila si docentúru a stala sa vedúcou klávesového oddelenia na Katedre hudby. Rýchlo si vybudovala povesť dobre vyškolenej klaviristky z Československa, ku ktorej vozili rodičia deti na hodiny klavíra zo Cincinnati a Columbusu, jej žiaci pravidelne vyhrávali súťaže a dopyt rástol.
Po prvých koncertoch sa jej kariéra klaviristky obnovila. V San Franciscu na medzinárodnom Liszt Festivale, za účasti významných profesorov, interpretov a špecialistov „lisztológov“ z celého sveta, dostala ponuku zopakovať svoje vystúpenie aj v New Yorku. V roku 1992 vystúpila ako vôbec prvá Slovenka so sólovým koncertom v newyorskej Carnegie Hall. Tento koncert už odohrala v hektickom období, keďže sa deň predtým sťahovali jej veci späť na Slovensko. „Keď som už hrala na pódiu, Smetanu, Bartóka, Liszta aj Alexandra Skriabina a Johna Cagea, stres opadol a bolo to úžasné. Hneď po druhej Bartókovej skladbe začalo publikum tlieskať a kričať bravó, až som cítila rozpaky,“ skromne priznáva. Elenu pozvali do Carnegie Hall aj druhý raz, a to po štyroch rokoch, v roku 1996. Keďže jej však ministerstvo kultúry v tom čase nedokázalo poskytnúť finančné prostriedky na letenku, koncert sa nezrealizoval. „Obrovská škoda, Slovensko sa mohlo dostať opäť do denníka New York Times,“ dodáva.