Martina bola veľmi nadaná, no po smrti rodičov skončila v domove. Teraz sa živí ako prostitútka, ktorú vyhľadávajú politici a podnikatelia

Ilustračná snímka. Zdroj FOTO: pixabay.com

Prostitúcia je jedno z najstarších remesiel. V Európe zriadil približne v roku 600 pred naším letopočtom prvý nevestinec filozof Solón z Atén. Kúpené mladé dievčatá museli nosiť aj označenie, aby ich okolie vedelo rozlíšiť od tých “poslušných”. Koncom 14. storočia boli nevestince v Európe zrušené, nakoľko sa začal šíriť syfilis a prostitúcia bola trestaná. Z očí ľudí sa tak stiahlo poskytovanie sexuálnych služieb za odmenu do podsvetia.

O 400 rokov neskôr sa opäť dostávala bližšie k ľuďom – špeciálne miestnosti výlučne pre tieto podnikateľky boli zriaďované pri pohostinstvách, či dokonca v samotných palácoch, čo ste mohli vidieť v nie jednom filme z histórie. Až v 20. storočí sa začala prostitúcia evidovať ako možné ponižovanie, týranie či obchodovanie s dievčatami. Dnes je prostitúcia problémom každého väčšieho mesta. Martina má 26 rokov a rozhodla sa porozprávať, ako sa z dievčaťa, ktoré malo pred sebou nádejnú budúcnosť stala prostitútka.

Robím to od osemnástky. Takže skoro desať rokov. Začala som pre peniaze a robím to stále. Bola som v decáku, v osemnástke som odišla a začala som takto pracovať. Stretávali sme sa ešte predtým s partiou po škole, vždy sme zašli k takýmto babám. Vraveli, že fajné prachy sa dajú zarobiť, tak ma to lákalo. Peniaze každý potrebuje.

Aké máš spomienky na detstvo? Išla si robiť prostitútku len preto, lebo ťa to zaujímalo a chcela si peniaze?

Kým som bola doma s rodičmi, tak som bola normálna. Niežeby som teraz nebola, ale vtedy som sa aj dobre učila, mala som dobrý prospech, veľmi ma bavila matematika, chodila som na súťaže zo školy. V dvanástich mi ale zomreli rodičia pri nehode, keďže starí rodičia neboli schopní sa o mňa postarať, išla som do domova a tak som nejak asi z trucu robila všetko naopak.

Ilustračná snímka. Zdroj FOTO: pixabay.com

Ty stojíš aj desať hodín denne na ulici, vždy je plno?

Sú dni, keď nepríde nikto. V iný deň je plno. Vtedy minimálne za deň dám aj desať chlapov.

Máš aj stálych klientov alebo sú to vždy iní?

Väčšinou tí istí chodia. Už nás majú chytené a chodia pravidelne.

Akí chodia? Mladí, starší, bohatší…?

By si sa čudoval. S mladými nechodím veľmi, tí vedia byť sprostí. Starší sú vyspelí, ale chodia aj známe tváre, napríklad z politiky nejakí vedia zájsť, nejakí tí poslanci, podnikatelia, na takých drahých autách zájdu.

Mená nepovieš?

Určite nie. To sa mi ešte môže zísť niekedy.

Koľko za deň zarobíš? Keď je lepší deň…

Raz som dala za deň cez 500 €. Vtedy akoby sa vrece roztrhlo s nimi. Ale cez stovku za deň zarobím.

Na tejto ulici je vás viac, ste kamarátky? Alebo tu vládne rivalita?

S niektorými sa bavím normálne, nie sme ktovie aké kamarátky. Samozrejme sa nerozprávame o našich klientoch alebo čo kto chcel cez deň, iba ak naozaj príde niečo absurdné. Bojíme sa ale nových. To sa vieme aj pobiť. Keď príde nejaký zákazník a vidí tie isté dookola, medzi nami novú, tak ide k nej. A tým pádom nezarobíme. Čiže snažíme sa tú novú nepúšťať na našu ulicu, nech si hľadá iné miesto.

Máte tu kontakt aj s drogami?

Kolegyňa, keď ju tak nazvem, ma ponúkla marihuanou a nedalo sa to už potom zastaviť. To je taký pocit, že ak niekto tomu odolá a dá si len raz, tak klobúk dolu pred ním. Nevedela som sa toho zbaviť a beriem do dnes. Tým pádom som zvýšila ceny, pretože okrem potravín a prespania niekde na moteloch som začala míňať na drogy. Vždy beriem po dve dávky. Za jednu dávam dvadsať eur. A nikdy som nikomu ďalej neposunula dávku, ani to nikdy nespravím. Lebo viem, že je to svinstvo.

Berieš každý deň?

Hej, ale beriem po dve dávky, lebo ona (Pozn.: “kolegyňa”, ktorá nosí drogy) sem nechodí vždy. Aby som mala. Deň viem vydržať aj bez.

Spíš na moteloch?

V lete je to v pohode aj vonku, v zime je to komplikované, takže platím si nocľah. Upratujem tam každý tretí deň, takže teraz už mám kde prespať zadarmo, ale inak si musím platiť. Čiže som príležitostná bezdomovkyňa.

Ako ovplyvnil koronavírus tvoj život?

Nemala som peniaze. Niečo som samozrejme zarobila, ale nešlo to tak, ako pred covidom. Nikto zo začiatku nechodil. Marec a apríl 2020 boli strašné. Všetci sa báli. V lete už začali viac chodiť. Niekto, keď zastavil, tak mi dal peniaze len z ľútosti.

Keď nikto nechodil z čoho si mala peniaze na základné veci?

Vravím, že ak niekto zastavil, tak mi zaplatil len z ľútosti. Tiež vedeli, že nemáme asi peniaze a čo s nami bude, ak nebudeme mať jesť. Ale to ak jeden dal desať eur, tak z toho som nemala nič. Za celý apríl som vtedy mala možno päťdesiat eur. Ceny som znížila, ak niekto došiel, lebo veď kto ti dá to čo predtým. Mala som rúško, gély na ruky, niektoré baby odtiaľ mali aj rukavice a išlo sa. Za dvoch som mala toľko, čo predtým za jedného. Predtým ich prišlo za mesiac aj dvadsať, cez covid dvaja.

A ceny opäť dvihneš?

Tak zadarmo nebudem robiť. Si budem ešte viac pýtať ako predtým.

Pýtala si sa, ak niekto prišiel, či nemá príznaky alebo nie je chorý?

A povedal by mi to? Aj keby bol nakazený, tak mi to nepovie.

Ľutuješ niečo, čo si v živote urobila?

Všetko. Aj drogy, aj rozhodnutie stať sa prostitútkou. Zmenila by som to všetko. Keď niekto je na tom zle, nech sa nevzdáva. Nestojí to za to. S takými, ako sa ja stretávam, aj mne je niekedy zle. Ale je to už v takom kruhu a nedá sa už z toho tak ľahko odísť.