Dnes má meniny: Vojtech
11:16 bol čas, za ktorý preplávala Lamanšský prieliv. 45 kilometrov v studenej vode, dopŕhlená od medúz, vysilená morskými prúdmi. Splnila si tak svoj veľký sen a všetkým neprajníkom dokázala, že aj nemožné sa môže stať skutočnosťou.
Už to sú štyri roky od okamihu, kedy ste po vyše jedenásťhodinovom plávaní vystúpili na francúzsky breh. Pamätáte si ešte vaše pocity?
Samozrejme, akoby to bolo včera. Bola to zmes emócií, šťastia, vzrušenia a radosti. Bolelo ma celé telo, no na ten nádherný pocit, ktorý som vtedy pocítila, nikdy nezabudnem.
Ako prebieha tréning na takýto plavecký výkon?
Plávam, plávam, plávam. Veľa, vždy a všade, kde sa plávať dá. Mesačne som plávala 120 kilometrov, pol roka pred termínom preplavby 180 kilometrov mesačne. Tvrdá príprava trvala dva a pol roka. V zime v bazéne, od jari do neskorej jesene na otvorených jazerách. A, samozrejme, nesmela chýbať telocvičňa v rámci tzv. suchej prípravy.
Ste prvou Slovenkou, ktorá preplávala La Manche. Je žena – plavkyňa v nevýhode oproti mužom?
Jasné! Ženské telo má odpor voči vode, čo sa týka konštrukcie – prsia, dlhé vlasy v čapici. Ženské svaly nikdy nebudú také silné a pevné ako chlapské, no a, samozrejme, naše emócie sú úplne iné, viac všetko prežívame, a to nehovorím o bolesti. No a najzákladnejšia vec, o ktorej sa však veľmi nehovorí, je menštruácia. Telo je odkrvené, svaly vyšťavené. Práve toto bola najväčšia výzva pre celý môj tím a moju prípravu. Dátum na preplávanie La Manche máte pevne daný, máte jednu šancu, ktorú buď využijete, alebo nie. Organizátori predsa nebudú riešiť, či v tomto čase máte menštruáciu alebo nie (úsmev).
Kedy ste začali s plávaním?
Viete, vždy som mala veľa energie už ako dieťa. A úprimne – plávanie som nenávidela. Kým sa moji rovesníci hrali vonku, ja som musela ísť na plávanie a potom ma čakalo učenie. Nebola som v ňom ani veľmi dobrá. No, ale keď asi v dvanástich rokoch prišli prvé úspechy a víťazstvá, začalo ma to baviť. Rodina ma veľmi nepodržala, hoci som priniesla striebornú medailu, mama s otcom mi vyčítali, že nebola zlatá. Stručne povedané – nemala som na ružiach ustlané a to ma poháňalo vpred.
Vaše detstvo nebolo ideálne. Myslíte si, že nie práve najkrajšiemu obdobiu v živote „vďačíte“ za to, že ste úspešná v športe?
Mám stále svojich „bubákov“. Vždy, keď plávam, tak na nich myslím a je to veľmi nepríjemné. Musela som veľmi skoro dospieť. Nemala som najkrajšie detstvo. Zaprisahala som sa, že moje deti také niečo nebudú nikdy zažívať a zatiaľ sa mi to darí. Naozaj si nespomínam, že by ma moji rodičia v čomkoľvek podporovali. No je dôležité mať v sebe upratané, nesmiete mať ani jednu negatívnu myšlienku spojenú s tým, že by ste sa vzdali. A či som tvrdohlavá? Nuž, narodila som sa v znamení Barana, keď si niečo zaumienim, tak si za tým idem a bojujem.
Vraj máte v pláne preplávať Gibraltár. Je to tak?
Áno, máte pravdu, čakám, ale veľmi nedúfam v skorý telefonát, pretože situácia v súvislosti s pandémiou sa opäť komplikuje. Stále však trénujem a plávam, pokiaľ mi to moje zamestnanie dovoľuje. Som veľmi netrpezlivá.
Bojíte sa vody, morských živočíchov, nemáte rada studenú vodu… Prečo ste sa na to dali? Preplávať Lamanšský prieliv s týmito strachmi muselo byť pre vás nepredstaviteľné.
Ako dieťa som mala sen. Okrem toho, že som túžila, aby ma rodičia pochválili alebo pohladili, tak som od svojich 14-tich rokov túžila preplávať La Manche. Musela som však čakať skoro tridsať rokov, aby som si ho splnila. Máte pravdu, byť v studenej vode tak dlho nie je nič príjemné. Mám strach zo všetkého živého, čo je vo vode. No prekonala som sa a zvládla som to. Moje deti učím, že v živote treba zabojovať, hoci aj cez bolesť a cez slzy. Netreba sa vzdať pri prvej boliestke.
Pracujete ako záchranárka. Ako ste zvládali pandémiu?
Pandémia preverila všetkých záchranárov – fyzicky i psychicky. Bolo to veľmi ťažké a nepríjemné obdobie, keď sme okolo seba videli umierať ľudí, ale aj kolegov. Už to nechcem nikdy zažiť. Bola to pre nás jedna veľká skúška. Museli sme sa chrániť v práci, aby sme neohrozili svoje rodiny.
Pri preplávaní Lamanšského prielivu ste nemali sponzorov. Stále si plávanie financujete sama?
Áno, bohužiaľ, pre nich asi nie som zaujímavý artikel. V práci sa musím obracať, pretože musím platiť za všetko – za loď, rozhodcov, za plaveckú federáciu, ubytovanie v zahraničí, letenky, lekárske prehliadky, ktoré sú povinnou súčasťou. Keď som oslovila možných sponzorov pred preplavom Lamanšského prielivu, vysmiali ma. Vraj som na to stará, že som žena, že to nezvládnem. Ja som sa len usmiala a myslela si svoje. No a potom, keď som to dokázala, zrazu ma oslovovali, aby som prišla a urobila motivačnú prednášku zamestnancom. Odmietla som. Veď som už stará a ešte k tomu žena (smiech).