Komentár Iva Samsona: Ako Fíni použili na ZOH v Pekingu Molotovove kokteily

Ivo Samson Bezpečnostný analytik Ivo Samson. FOTO Archív IS

Slovensko žije a ešte dlho bude žiť zo zisku bronzovej medaily na ZOH. Hoci mnohí oprávnene namietajú, že v Pekingu tentokrát v ľadovom hokeji nešlo o reálne majstrovstvá, keďže zástupcovia nepochybne najlepšej hokejovej ligy (NHL) sa nemohli zúčastniť, Slovensko dominovalo tým, že po rozdelení ČSFR prvýkrát v tomto športe získalo na ZOH medailu, aj keď
iba tú v hodnotení až tretiu v poradí. Česi už majú – ako “zlatí hoši z Nagana” – svoj veľký vavrín po obnovení českej štátnosti za sebou. Slovensko si muselo trochu počkať, ale dočkalo sa, aj keď nie ešte zlatej. Emócie sú na Slovensku veľké napriek tomu, že za národné tímy nevystupovali tí najlepší, teda najúspešnejšie hviezdy.

Treba oceniť nielen nasadenie slovenských hráčov, ktorých holohlavý kanadský tréner Slovákov
pozbieral najmä zo slovenských a českých líg, ale je vhodné poďakovať aj tomuto zámorskému
trénerovi, ktorý sa málokedy usmeje, zachováva „kamennú tvár“ a konečne sa niekoľkokrát zazubil (nerobiť to je veľmi neseveroamerické) práve po víťazstve Slovenska nad Švédskom.

Zápasu o bronz však chýbala historicko-politická “šťava”, to by muselo Slovensko hrať s Maďarskom (ktoré nebolo v Pekingu zastúpené), ale emocionálna lahôdka by prišla, keby Česi v boji o zlato porazili Rusov alebo Nemcov. Čechov však zastúpili Fíni, ktorí vo finále favorizovanú
“zbornú” zdolali, čo im tiež prinieslo zadosťučinenie podobne, ako keby sa to dialo v prípade
víťazstva Ukrajiny alebo Estónska nad „poníženými“ Rusmi zastúpenými len Ruským olympijským výborom. Lenže ani Ukrajina, ani Estónsko neboli v ľadovom hokeji zastúpení. Tú
historicko-politickú “šťavu” mal rusko-fínsky duel vzhľadom na to, že proti sebe stál bývalý
imperiálny hegemón a jeho bývalá kolónia, ktorú sa Rusko ako ZSSR pokúsilo znovu získať v
zimnej rusko-fínskej vojne, keď Červená armáda (vtedy spojenec nemeckého Wehrmachtu) bez
vyhlásenia vojny v r. 1939 Fínsko prepadla a zobrala mu kus územia, z ktorého takmer všetci Fíni
rýchlo ušli do zvyšku Suomi. Vtedy sa ale Fíni fakticky ubránili proti drvivej početnej a technickej
prevahe Sovietov, aj keď za cenu toho, čo vošlo po skončení druhej svetovej vojny do dejín ako
“finlandizácia”. Fínsko ostalo nezávislé, ale zaviazalo sa nevstupovať do západných štruktúr a v
zahraničnej politike zachovávať neutralitu. V čase chaosu po rozpade ZSSR však využili príležitosť a vstúpili do EÚ a tým aj do projektu spoločnej európskej obrany.

Samotná vojna so Sovietskym zväzom bola inak debaklom Červenej armády, ktorá podľa dnešných odhadov stratila zhruba desaťkrát viac vojakov ako fínske ozbrojené sily. Predstava, že by sa Fíni mali opäť stať poddanými Ruska (resp. komunistického Sovietskeho zväzu), priviedla Fínov k celonárodnému heroickému odporu. Bojovali, metaforicky povedané, do poslednej guľky a posledných litrov benzínu. Počas vojny s Červenou armádou sa začal používať dnes bežný termín “Molotovove kokteily”, čo boli benzínom naplnené fľaše, ktoré Fíni hádzali na sovietske tanky a mal to byť pozdrav vtedajšiemu sovietskemu ministrovi zahraničia Molotovovi.

Také dva Molotovove koktejly Fíni vpálili vo finále ľadového hokeja v Pekingu do sovietskej bránky, zvíťazili na Rusmi 2:1, stali sa olympijskými víťazmi a zneuznaním motivovaných Rusov
opakovane zneistili. Rusko toto poníženie musí dohnať inde, inak by mal po kariére ich prezident.

Autor je bezpečnostný analytik.