Dnes má meniny: Valér
V snahe prispieť do rodinného rozpočtu znovuobjavila háčik a ihlice a napokon sa naučila priasť na kolovrátku, ktorý spolu s krosnami zdedila po oravskej babičke. Ľubica Noemi Kováčiková dnes tvorí ako slobodná umelkyňa pod vlastnou značkou Manuzona. Čoraz viditeľnejšie sú aj iniciatívy na záchranu slovenskej vlny, v ktorých sa realizuje. Je spoluzakladateľkou OZ Naša Vlna aj novej značky MOKOŠA prinášajúcej na trh priemyselne spracovanú ovčiu vlnu.
Ste súčasťou viacerých iniciatív, ktoré sa snažia znovuoživiť spracovanie slovenskej vlny a aj pod značkou Manuzona tvoríte čoraz viac z lokálnej ovčej vlny. Ako ste sa dostali k týmto činnostiam?
Postupne, tak ako to už býva… K textilu som mala blízko už pred štúdiami, vrátila som sa k nemu ale z praktických dôvodov. Najprv bolo treba pomôcť rodinnému rozpočtu, keď boli deti maličké, a potom sa o ne úplne finančne postarať. Z obľúbených ručných prác sa tak stala najprv výpomoc, následne živobytie. Háčkovanie, pletenie a plstenie som obohatila o pradenie a nabrala som odvahu skúsiť to na vlastnú päsť práve preto, že bolo treba pracovať doma. Onedlho mi napadlo, že okrem „fajných česancov“ zo zahraničia, ktoré pradiem, bude niekde aj nejaká naša vlna – a tam začalo dobrodružstvo. Dozvedela som sa, aká je u nás situácia s ovčou vlnou a našla som ďalšie spriaznené duše, ktoré zaujímalo to isté. Keďže som rýchlo zistila, že slovenskej vlny je možné zohnať veľké množstvo, ale surovej, naučila som sa spracovať si ju úplne od začiatku. Neskôr sa nabalili individuálne kurzy, založenie OZ Naša Vlna, víkendové kurzy a kopec ďalších aktivít pre zlepšenie situácie vlny u nás.
Ako by ste opísali aktuálnu situáciu? Čo sa deje s vlnou na Slovensku?
A viete čo? Po tých rokoch, kedy som hovorila, že je to smutné a vlna sa vyhadzuje, môžem konečne povedať, že sa situácia markantne zlepšuje. Áno, šialenstvo rýchleho textilného priemyslu a zdecimovanie priemyselného spracovania vlny v našej krajine urobilo svoje a pozastavilo celý proces na pár desaťročí. V súčasnosti by som to prirovnala k jarnej záhrade – niekoľkoročná intenzívna “neviditeľná” aktivita pod povrchom sa už tlačí von a po krajine rašia viditeľné nové iniciatívy, jedna po druhej. Bude ešte trvať, kým sa vlna prestane vyhadzovať úplne, pretože obnoviť celý kruh spracovania je o dosť prácnejšie ako jeho zničenie, ale počty priaznivcov lokálnej vlny rastú. To dáme!
Kam siaha vlnená tradícia na Slovensku? Čo vás na nej fascinuje?
Vlnená tradícia všeobecne siaha na svete až do praveku. Vlna, srsti alebo iné vlákna sa spracúvali globálne odpradávna – na každučký jeden kúsok textilu, ktorý sa vyrobil. Každá lokalita mala už potom svoje špecifiká: techniky, postupy, vzory, farebnosť. Nie som etnológ, ale naša tradícia je veľmi podobná ďalším európskym tradíciám – strihanie vlny, pranie, česanie, pradenie, tkanie, výroba súkna, plstenie, šitie odevov… Plietlo sa u nás málo, ale vlniaky, kapce, kabáty a vlnené gate mali v každom dome.
Čo všetko sa skrýva za ručným a čo za priemyselným spracovaním vlny?
Oboje je sýta práca, ale pekná a zmysluplná. Ovce sa strihajú, pravdaže, zásadne ručne, ale ak ide vlna na ďalšie spracovanie, mala by sa aspoň základne pretriediť. Vlnoznalectvo je celý veľký odbor, ktorý sa už, bohužiaľ, u nás neučí. Pri ručnom spracovaní si vlnu odoberiete, pretriedite, operiete. Keď vyschne, je treba ju načesať, spriasť, prípadne zosúkať (do viacnásobnej priadze) a následne pliesť, háčkovať, tkať. Pri priemyselnom spracovaní putuje surová vlna do práčovne a odtiaľ do pradiarne, kde prechádza niekoľkými sekvenciami strojov. Výhodou priemyslu je, že je možné spracovať veľké množstvo v kratšom čase, ale vyložene jednoduchšie to nie je.
Asi všetci poznáme postavu rozprávkovej zlatej priadky, ale možno už menej ľudí vie, aký je rozdiel medzi krosnami a kolovrátkom… Prečo by podľa vás v dnešnom svete plnom nekonečných možností mali prežiť tradičné techniky a ručná výroba?
Pretože keď ovládate nejaké remeslo, máte v rukách neskutočnú devízu, ktorú vám už nikto nevezme. Dokážete tvoriť niečo z ničoho, resp. zo surového materiálu výrobok. To je predsa jeden zo základných kameňov ľudského života na svete.
Aký je rozdiel medzi pradením, tkaním a pletením?
Pradenie je prvé. Znamená, že vezmete nejaké tie voľné vlákna, pridáte im skrut a dostanete tak priadzu – niť. S tou môžete ďalej buď pliesť (čiže použijete pletacie ihlice a tvoríte úplet), alebo s ňou môžete tkať (čiže použijete krosná, tkací rám alebo podobný mechanizmus a vyrábate tkaninu).
Prečo ovčia vlna pichá?
Všetky vlákna živočíšneho pôvodu (vlna, rôzne srsti zvierat, vlasy, atď.) majú nejakú hrúbku. Tá sa meria v tzv. mikrometroch. Čím je počet mikrometrov nižší, vlákno je tenšie a jemnejšie. Čím je vyšší, vlákno je hrubšie a tuhšie. Ovčia vlna má obrovskú škálu jemnosti – hrubosti, od cca 16mic (kašmír, angora, superjemné merino) až po počty presahujúce 50mic, ktoré sú typické pre hrubovlnové ovce alebo krycí vlas iných zvierat (ťava, jak, pes). “Pichanie” teda jednak nie je vôbec všeobecnou vlastnosťou vlny a jednak je veľmi individuálne. Niekto má pokožku citlivejšiu, niekto menej. Zaujímavým odpozorovaným fenoménom ale je, že čím máte vlnu radšej, tým menej vás pichá.
Prečo je dnes taká populárna merino vlna? Sú jej kvality skutočne také výnimočné? Pracujete s ňou aj vy?
Merino je názov plemena ovce, šľachteného storočia pre jemnú vlnu. Výhodou je, že môže byť naozaj nádherná, kvalitná a taká jemná, že ju znesie aj ten, komu inak hrubšia vlna vadí. Nevýhod má však tiež niekoľko a o tých sa hovorí stále málo. Jemné vlákno všeobecne je menej odolné, takže na oblečení z nadýchanej merinovej vlny (a tu nehovorím o funkčnej bielizni, ktorá je spracovaná priemyselne), ktoré podlieha ošuchovaniu, budú veľmi skoro žmolky a diery. Ďalšou nevýhodou sú prešľachtené zvieratá a veľkochovy – túto tému poznáme aj z potravinárskej oblasti. Na záver je to naša vlastná “zhýčkanosť” – aby sme mali jemnučké, radšej dovezieme merino cez pol sveta a našu vlnu spálime.
Môže byť ručne vyrábaná vlnená produkcia dostatočne príťažlivá a „trendová“ pre bežných ľudí? Nejde len o špecifickú, folklórom ovplyvnenú módu?
Ste vyštudovaná výtvarníčka a religionistka, aká bola vaša cesta k pradeniu? Mali ste vzťah k ručným prácam vštepený z domu?
Nijako intenzívne. Ako každé dieťa socializmu som mala v šatníku veľa kusov, ktoré mi ušila mama alebo babička. S handričkami som sa hrávala, to áno, ale dnes je šitie zrovna tá technika, ktorú veľmi neovládam. Keď, tak si radšej aj celú sukňu ušijem ručne, s mašinami sa mi nikdy nepodarilo spriateliť. Po babičke z Oravy mám krosná, kadejaké súčasti k nim, dokonca aj starý kolovrat – ale ja som ju nikdy už pri nich nezažila. Ale myslím si, že za tie tisícročia máme spracovanie vlákien hlboko v DNA.
Absolvovali ste aj nejaké kurzy alebo ste boli samouk?
Áno, na začiatku bol nečakaný kurz pradenie u Danielky Linhartovej na Morave – ona bola u nás taký prvý pionier a odštartovala tú iskričku, ktorá sa teraz tak utešene rozšírila. Potom som sa veľa učila po vlastnej osi – hlavne z internetu, blogov, videí, podcastov a literatúry – v angličtine.
Čo všetko pletiete? Nie je vaše remeslo veľmi sezónna záležitosť? Čo pletú priadky v lete?
Kľudne to isté, čo v zime. Čiapky, šály, šatky, rukavice, ponožky, svetre, farbím česance, spracúvam si vlnu. Trvá to tak dlho, že ak chcem mať zásobu tovaru na trhy či na eshop, pletiem tak či tak celý rok. Samozrejme, dajú sa pliesť ľahké šatky, tielka či tričká a použiť môžete buď tenkú vlnu (ktorá vám kvalitnú termoreguláciu poskytne aj v lete), alebo iné vlákna – bavlnu, ľan, hodváb. V lete ale napr. triedim, periem a suším vlnu na záhrade, učím kurzy a pradiem do zásoby. Zbieram rastliny na farbenie, občas idem k striži vybrať si vlnu. Na jeseň sme ale s kamarátkou odštartovali novú značku Mokoša, takže na vlastnoručné vyrábanie je teraz menej času.
Máte vlastný e-shop aj prepracované profily na sociálnych sieťach. Bolo pre vás ako umeleckú remeselníčku náročné preniknúť do marketingu a moderných komunikačných prostriedkov nevyhnutných k podnikaniu? Ako ste nastavovali vašu značku?
To ste trafili do čierneho. Zvyknúť si na obchodovanie a nuansy marketingu bola a je najnáročnejšou krivkou samovzdelávania sa (okrem rodičovstva). Nebolo a nie je ale na výber. Tak to dnes je. Na jednej strane je to jednoduchšie – sedíte doma a klikáte a nemusíte vykrikovať na jarmoku. Na druhej strane ale všetci vieme, aký je virtualita žrút času. Ak nestačí produkt vyrobiť a predať, ale treba ho nafotiť, popísať, vytvoriť funkčný elektronický obchod a postarať sa o pravidelný kontakt so zákazníkmi, je šťastie, ak vám na výrobu ostane 30 % času. Stále sa učím a využívam rôzne zdroje – snažím sa obklopiť ľuďmi, ktorí vedia viac.
Čoho ste sa najviac obávali, keď ste tvorili svoju značku popri troch malých deťoch?
Toho, že nás neuživím a budem musieť premýšľať, čo robiť iné. Alebo to vzdať a ísť robiť niekam do skladu.
Pracujete sama, alebo máte nejaký tím?
Manuzona je sólový remeselný svet. Tam pracujem už roky sama. Ale OZ Naša vlna je niekoľko skvelých iniciatívnych žien, ktoré majú všetky svoje vlastné vlnené projekty, a naša nová značka Mokoša je príbeh dvoch vlnených parťáčok. Chystali sme to niekoľko rokov a zatiaľ nám to ide spolu skvelo. Vraciame na trh práve našu slovenskú priemyselne spracovanú vlnu.
Ako vyzerajú vaše kurzy spriadania vlny a domáce workshopy? Môžu sa na ne prihlásiť aj úplní laici?
Pravdaže, hlavne laici 🙂 Individuálky trvajú pár hodín a zvyčajne nakombinujeme kurz podľa priania klienta: teória, literatúra, triedenie a pranie vlny, česanie, pradenie na vretienku a na kolovrate. Rôzne časti sa dajú vynechať, alebo napr. pridať farbenie. Víkendové kurzy pod záštitou OZ robíme dve a máme “sféry vplyvu” už príjemne podelené. Tento kurz sa zakaždým zvrhne na skvelý minikomunitný team-building, chodia nám tam samí skvelí ľudia. Preberieme okrem vlny aj rôzne kusy života.
Funguje podľa vás pletenie a ručná práca s vlnou ako istý druh terapie či psychohygieny?
Určite áno. Ale nie plošne. Niekomu tak isto zafunguje práca s drevom alebo behanie v lese. Každopádne som presvedčená, že remeslo nám jednak čistí hlavu, jednak je obrovsky hodnotné učiť sa nové zručnosti a jednak cítime zadosťučinenie z tvorby. Dnes sme zahltení obrovskou masou podnetov zo všetkých strán a práca rukami pomáha presunúť sa z hlavy viac do tela a nastoľovať rovnováhu. Nie je to samospasiteľné, ale rozhodne veľmi prospešné.
V roku 2019 ste sa zúčastnili vďaka štipendiu vzdelávacieho seminára PLYway v Kansas City v USA a absolvovali ste kurzy pod vedením amerických lektoriek. Naučili ste sa tam nejaké nové techniky a zručnosti? V čom je tam remeslo iné ako doma?
Cesta do USA je moja prevzácna spomienka. Získala som šancu stretnúť sa naživo s tými, od ktorých som sa predtým roky učila cez knihy či internet. Navyše, okolo vlny je pomerne úžasná komunita ľudí, v ktorej nájdete skôr nápomocnosť a vzájomnú podporu ako hejterstvo či kritiku. To sa mi tam potvrdilo, plus som sa naučila nové techniky a triky. Zároveň som ale bola nesmierne rada, že už toho dosť viem, aby som všetkému rozumela a stíhala lekcie a vyťažila tak z tejto šance maximum. Pradenie je v USA iné jednoducho v tom, že je omnoho ďalej. Kým u nás odpočívali kolovrátky na pôjdoch, tam sa veselo tvorilo, objavovali sa nové techniky, vymýšľali, vyrábali a vylepšovali nové pomôcky a náradie, spracovávali vlákna, rozrastala sa základňa nadšencov a malých spracovateľov. Chvalabohu, aspoň sa máme čím inšpirovať.
Vystavovali ste aj v Kuvajte na predajnej výstave európskych umeleckých remeselníkov, aký to bol zážitok? Má podľa vás umelecká remeselná výroba vo svete podporu?
Kuvajt je zvláštna krajina. Výlet tam bola veľmi zaujímavá skúsenosť, ale samotná akcia bola pomerne skromná – rozhodne skromnejšia ako mrakodrapy, hotely a catering. Som vďačná hostiteľom, ale bolo cítiť inú mentalitu – boli napr. veľmi prekvapení, že všetci tí európski umelci a remeselníci chcú ísť radšej do múzea a na pobrežie ako do obrovského obchodného centra. Zato organizácia World Crafts Council, pod záštitou ktorej sa výstava diala, robí úžasnú prácu v globálnom meradle.
Čo máte na svojej práci a remesle najradšej? Máte aj nejaký obľúbený vlnený kúsok, na ktorý nedáte dopustiť?
Najradšej mám fakt, že mám devízu remesla v rukách, že mám niečo, kde ma baví ísť stále do hĺbky, že stále je kam. Samozrejme, obľúbené kúsky mám, viacero. Naj je asi sveter s vypletanými vzormi, inšpirovanými slovanskou ornamentikou, na ktorý som si sama nafarbila a napriadla našu prvú priemyselne spracovanú slovenskú vlnu. Je to taký symbol toho, o čo sa usilujem.
Ako by ste v krátkosti definovali vašu tvorbu, čo vás najlepšie reprezentuje?
Zmysluplnosť, použiteľnosť, kvalita, dobré hodnoty, umelecké remeslo, schopnosť zaručiť sa za svoju prácu.
Premýšľate o pokračovaní vášho remesla v ďalších generáciách? Budete mať nasledovníkov vo svojich synoch?
Na tom nijako zvlášť netrvám. Každý už si kúsok upriadol a uplietol a niekde to v nich zostane. Ešte ich čaká veľa hľadania vlastnej cesty, ale ak by ich lákala vlna, rada budem pritom. Verím, že aj bez nich toto remeslo nikdy nasledovníkov nestratí…