Zlatá baňa menom zelená ekonomika. Prečo sa na Envirofonde schyľuje k vojne, ktorú Fico nemôže kontrolovať

Slovenská politika už zažila všeličo – od potratových dohôd cez nočné hlasovania až po rozpadávajúce sa koalície. To, čo sa však momentálne odohráva v zákulisí okolo Ministerstva životného prostredia SR, nie je obyčajná koaličná šarvátka. Je to brutálny, bezohľadný zápas o najtučnejší finančný koláč, aký má súčasná vládna garnitúra k dispozícii.

V hre je balík, z ktorého sa zatočí hlava: približne dve miliardy eur v Envirofonde, eurofondových schémach a Modernizačnom fonde. A práve tu sa láme chlieb, padajú masky a hrozí, že jeseň prinesie vládnu krízu, z ktorej sa Robert Fico nemusí tak ľahko vylízať.

Kam tie miliardy vlastne tečú?

Prečo práve envirofond? Kým iné ministerstvá vyčerpávajú rozpočty na platy, nemocnice či diaľnice, Ministerstvo životného prostredia SR sedí na centrálnej pumpe na dotácie. Nejde pritom o bežnú pokladnicu – ide o obrovské balíky peňazí z predaja emisných povoleniek EÚ či z európskych fondov určených na zelenú transformáciu, dekarbonizáciu a energetiku.

Kto sedí na ministerstve, ten definuje dotačné výzvy. A kto definuje výzvy, ten vie presne nastaviť kritériá tak, aby na ne dosiahli len vybrané firmy, spriatelené konzorciá či samosprávy, ktoré vedia „správne spolupracovať“.

Modernizačný fond: Miliardy eur určené na modernizáciu energetiky, teplární a priemyslu.
Vodohospodárska výstavba: Štátny kolos pod ministerstvom, ktorý točí státisíce až milióny na obrovské stavby a protipovodňové opatrenia.

Tomáš Taraba a jeho okolie vedia presne, čo držia v rukách. Kto ovláda tento rezort, drží kohútik s peniazmi, ktoré dokážu financovať politické prežitie na roky dopredu. A preto platí jednoduché pravidlo: z tej stoličky ho nedostane nikto. Ani výzvy, ani ultimáta.

Danko v pasci vlastnej bezmocnosti

Na druhej strane ringu stojí Andrej Danko. Šéf SNS, ktorý kedysi sníval o tom, že bude neohrozeným lídrom národného bloku, sa ocitol v pozícii politického gladiátora, ktorému na tribúne tlieskajú už len vlastné tiene.

Danko vytiahol meč, vyhlásil, že Taraba na ministerstve končí a stanovil si termíny. Lenže narazil na stenu. Taraba mu odkázal, že nikam nejde. A tu nastáva ten najväčší politický paradox – Danko zistil, že zbrane, ktorými hrozí, sú z papiera.

Môže Danko položiť vládu? Teoreticky áno. Prakticky by to však bola samovražda s okamžitým účinkom. SNS sa v prieskumoch pohybuje na hranici politického klinického mriežkovania. Ak by Danko vyvolal predčasné voľby a rozbil Ficovu vládu, jeho strana zmizne z parlamentu rýchlejšie, než stihne zakričať „hlasujte za štátnu vlajku“. Danko je tak uväznený vo vlastnej hrozbe: navonok musí pôsobiť nekompromisne, no vnútri sa modlí, aby ho Fico zachránil pred totálnou potupou.

Fico medzi mlynskými kameňmi

A čo Robert Fico? Premiér je politický šachista, ktorý vie, že stabilita jeho vlády stojí na tenkom ľade. Súčasná vládna väčšina v parlamente je rátaná na kusy. Ak by sa Taraba a jeho skupina urazili a odstrihli sa od vládneho klubu, Fico stráca väčšinu a nastáva parlamentný chaos.

Fico si preto dobre rozmyslí, či obetuje Tarabu kvôli Dankovmu egu. Na druhej strane, ak nechá Danka úplne stratiť tvár, rozpadne sa mu koaličný partner zvnútra. Premiér zatiaľ volí taktiku mĺkveho pozorovateľa – necháva ich dusiť sa vo vlastnej šťave a čaká, kto z nich prvý zaváha.

Americký sen ministra patriota?

A teraz prichádza tá najpikantnejšia rovina celého príbehu, o ktorej sa v politickom zákulisí šepká s úsmevom. Tomáš Taraba sa na domácej scéne rád stavia do polohy nekompromisného ochrancu slovenských tradícií, odporcu západných liberálnych trendov a tváre, pre ktorú je slovo „americký“ takmer nadávkou.

Lenže ako to už v slovenskej politike býva, reči sú pre voličov a súkromné portfólio pre istotu inde. Podľa chodbových šumov a informácií z diplomatických kruhov má mať práve tento slovenský „vlastenecký“ líder zabezpečené investície a majetky za veľkou mlákou – v Spojených štátoch, pričom aj jeho rodina a deti majú disponovať americkým zázemím či občianstvom. Ak je to pravda, získava celý boj o dve miliardy eur v slovenskom Envirofonde úplne iný rozmer. Kým doma sa burcuje proti Západu, finančné istoty sa budujú tam, kde dolár vonia najistejšie.

Skutočný dôvod boja?

Poďme chvíľu preháňať a pozrieť sa na to optikou čistej politickej paranoje. Čo ak to celé nie je o nezhodách na koaličnej rade, ale o tichom boji oligarchov v pozadí?

Predstavte si scenár, v ktorom sa dve miliardy eur z Envirofondu a Modernizačného fondu majú finálne prerozdeliť na obrovské projekty presne v polovici vládneho cyklu. Kto získa kontrolu nad týmito peniazmi, ten financuje hru na ďalšie volebné obdobie. Taraba drží kľúč od trezoru a Danko s finančnými skupinami, ktoré stoja za ním, zúfalo bušia na dvere, lebo zistili, že tentoraz sa jednorazové omrvinky rozdávať nebudú.

Ak Taraba neodstúpi, Danko vyjde z tohto súboja ako politický klaun, ktorý kričal, no nikto ho nepočúval. A jeseň na slovenskej politickej scéne bude horúca nielen kvôli inflácii, ale preto, lebo boj o dve miliardy sa nehrá o program, ale o prežitie.

Jedno je isté: v slovenskej politike platí, že ideály sú len fasáda. Keď v miestnosti zavoňajú miliardy, ideológia ide bokom – najmä vtedy, keď treba zarobiť v mene slovenského ľudu, ale úžitok bezpečne uložiť v dolároch za Atlantikom.