Trumpove posledné vážne varovania smerom k iránskemu režimu. Možno raz zaberú...

Každú chvíľu sme svedkami toho, ako americký prezident zosiela na Irán hromy a blesky, mení tento štát na kopu infraštruktúrnych trosiek alebo dokonca na mesačnú krajinu. Tieto hrozby pripomínajú varovania, ktoré kedysi čerstvo komunistická Čína ako na bežiacom páse adresovala kapitalistom v USA. Zo strany Číny sa tieto vyhrážky nikdy nenaplnili. S Iránom to môže byť iné.

Nekonečné „vážne varovania“ Číny smerom k svojmu bývalému spojencovi sa zrodili v 50. rokov minulého storočia a trvali prinajmenšom do vypuknutia veľkej kultúrnej revolúcie. Vzťahy „novej“ Číny k Amerike po prevzatí moci komunistami v r. 1949 sa zhoršili kvôli napätiu v Taiwanskom prielive, keď ostrov Taiwan začali USA chrániť aj za cenu vyvolania ďalšieho celosvetového konfliktu. Čínska strana vydala len v rokoch 1958 – 1964 viac ako 900 „posledných varovaní“ a rétoricky sa s Washingtonom nemaznala. Až do začiatku Veľkej proletárskej kultúrnej revolúcie (t. j. od roku 1966) svetoví diplomati, novinári a pozorovatelia škodoradostne očakávali jubilejné, v poradí už tisíce vážne varovanie Pekingu, ale vážne varovania z čínskej strany sa preniesli z adresáta USA na Sovietsky zväz. To už vážne varovania boli veľmi inflačné a prestali sa rátať. Všeobecne sa očakávalo, že obe komunistické veľmoci na seba narazia v ďalšej svetovej vojne a Čína začala prekotne zbrojiť proti bývalému bratovi.

Obrat v čínskej bezpečnostnej a zahraničnej politike dovolil Západu vydýchnuť si, pretože vyhrážky šéfa čínskych komunistov a „predsedu“ Mao Ce-tunga smerom ku kapitalistom (to ešte pred tým, než sa Čína stala ekonomicky ešte kapitalistickejšou ako USA), boli desivé. Predseda Mao si veľmi nevyberal slovník, ktorý bol prešpikovaný marxisticko-leninsko-stalinistickým terminologickým odpadom, ibaže Mao rétoriku naháňal do uskutočniteľných výsledkov. Nič na tom nemení fakt, že dnešní čínski vodcovia už takýto vokabulár nepoužívajú a ľahká kritika maoizmu ako úchylky poplatnej dobe sa akceptuje. Áno, tak mi (autorovi tohto príspevku) hovorili na pekingských univerzitách, predseda Mao mal pravdu v 60 % krokov, ktoré spravil, a v 40 percentách sa mýlil. Za tie omyly však nenesie zodpovednosť predseda Mao, ale jeho poradcovia. Ostáva pripomenúť, že v čase mojich prezentácií v Pekingu už boli všetci títo poradcovia dávno mŕtvi. Ale inak dobré, nie?

Prečo sú si bývalé čínske a súčasné iránske vyhrážky svetu podobné

Ak americký prezident dnes neprestajne iránsky režim „vážne varuje“, potom Irán bez varovania už roky útočí na tých, ktorí majú iný názor na čokoľvek. Je zbytočné pripomínať rukojemníkov z americkej ambasády po šíitskej revolúcii, vyhlásenia o „vymazaní“ z mapy dejín jedného celého štátu a národa (odborník na perzský jazyk vás poučí, že to znamená iba „vytrhnutie listu“ zo stránky dejín, takže nič sa vlastne nedeje, je to len metafora), podpora teroristických aktivít v susedstve aj vo svete, krvilačné poľovanie na jedného iránskeho literáta, teokratická totalita, práca na vývoji jadrovej zbrane, domáce bitúnky opozičníkov, sprivatizovanie si Hormuzského prielivu či iné psie kusy, ktoré režim stvára.

Rozdiel spočíva azda iba v tom, že ak počas maoistických rozmarov sa strana určená na odstrel nevedela voči vyhláseniam Číny brániť, dnes na reálne skutky Iránu už reaguje silou. V časoch čínskych vážnych varovaní to tak nebolo a chudera Amerika stála bezmocne proti krupobitiu rečníckych sloganov, z ktorých v dobe atómového veku, keď sa ľudová Čína drala k atómovej bombe, behal mráz po chrbte. Skúsme si tieto vážne varovania (zdroj: Transkripcia z Maoist Documentation Project) osviežiť, hoci sme vtedy ešte neboli na svete, ale naši rodičia či prarodičia áno.

Tak napr.: „Naša krajina má 700 miliónov ľudí a rozlohu 9 600 000 kilometrov štvorcových. Ak nás 300 miliónov zahynie, ostane 400 miliónov, ktorí tu ostanú a budú žiť šťastne v socializme.“ Alebo (ten istý zdroj): “ Svetová vojna bude trvať 8 – 10 rokov a vyústi v zničenie vládnucich tried v USA, Británii a v ďalších spoluvinných štátoch.“

Iste, toto vyriekol veľký kormidelník v čase, keď Čína ešte len vyvíjala nukleárnu zbraň. Nikto nezasiahol, čo bolo múdre. Dnes vodí Čína Rusko na obojku a eliminovala ho ako svetovú hrozbu, Irán sa však dostal zaslúžene do vojny, koledoval si o to. Už desaťročia vysiela nie vážne varovania, ale praktikuje reálne ohrozenia.