Ako si predplatiť mýtny bič a pochváliť jeho rukoväť. Alebo o národe, ktorý si spoplatnil vlastný zdravý rozum

Existujú krajiny, ktoré objavili ropu. Iné objavili zlato. Slovensko objavilo občana.

Je to priam rozprávkový tvor. Vydrží viac než priemerný stavebný materiál, pýta sa menej než trojročné dieťa, a keď omylom zaplatí štátu o miliardu eur navyše, ešte sa v rade slušne ospravedlní, že svojím dýchaním zdržuje prevádzku. Hovorí sa, že peniaze nesmrdia. U nás doma dokonca ani nekričia. Odchádzajú potichu, s gráciou a s takým rešpektom, ako keď dobre vychovaný hosť odíde z oslavy ešte pred polnocou, aby hostiteľom nebol na ťarchu.

Za pätnásť rokov sa na mýte vybralo vyše troch miliárd eur. Pri takejto cifre by bežný Európan čakal, že slovenské diaľnice budú hladké ako čerstvo vyžehlený oblek, na mostoch sa vám odľahčí auto a na odpočívadlách bude káva chutiť tak, že aj v Rakúsku by kvôli nej vyhlásili štátny smútok.

Namiesto toho sme však dostali niečo omnoho duchovnejšie. Dostali sme lekciu z alternatívnej matematiky.

Takmer polovicu z vybratých peňazí totiž nezhltol asfalt, betón ani robotníci v reflexných vestách. Zhltol ich „systém“.

Je to vizionársky koncept. Predstavte si, že by ste mali doma kravu, ktorá vypije 80 % vlastného mlieka, majiteľovi nechá na dne pohára trochu peny a na záver dňa mu ešte pošle faktúru za opotrebovanie vemena. A aby toho nebolo málo, na krku má drahý digitálny zvonec s GPS, ktorý ste jej museli kúpiť vy, aby ste v reálnom čase videli, v ktorom kúte maštale vaše mlieko mizne. Na dedine by takýto gazda dlho nebačoval – pravdepodobne by ho hnali vidlami až k najbližšej hradnej bráne. V našom verejnom živote sa však takýto hospodár teší hlbokej úcte a mimoriadnej politickej dlhovekosti.

Môže za to jedno magické zaklínadlo: prevádzkové náklady.

To je najkrajšie slovo v slovenskom slovníku. Keď je niečo absurdne predražené, netreba hovoriť, že je to drahé. To znie vulgárne. Povie sa, že sú „vysoké prevádzkové náklady“, a hneď to získa punc akademickej debaty. Je to dokonalá lingvistická akrobacia. Predstavte si zlodeja, ktorý vám v noci vylezie oknom do spálne, zoberie televízor a ráno vám pošle list, že nešlo o krádež, ale o „optimalizáciu toku logistických jednotiek vo vašom obytnom priestore“.

Vrcholom tohto umenia je fakt, že po pätnástich rokoch platenia nám ten systém vlastne ani nepatrí. To je už vyššia dievčenská škola vlastníckych práv. Predstavte si, že si dvadsať rokov platíte hypotéku na trojizbový byt, a keď ju konečne splatíte, banka vám oznámi, že ak chcete ísť v noci na toaletu, musíte pri dverách použiť žetón a zaplatiť vstupné za prenájom vlastnej kachličky.

Ak by raz na Zemi pristáli mimozemšťania a chceli pochopiť náš ekonomický model, stačilo by im ukázať slovenské mýto. Pravdepodobne by s plačom odleteli späť do vesmíru, pretože takú pokročilú formu sci-fi nepoznajú ani na Marse. Zistili by totiž, že kým v iných galaxiách platia peniazmi za tovary a služby, u nás platíme miliardy za to, aby niekto iný mohol vlastniť prístroj, ktorým nám tie peniaze počíta.

Na Slovensku totiž v skutočnosti nie je najdrahšia diaľnica. Najdrahšia je naša schopnosť zvyknúť si na účet, ktorý nikdy nevystavil občan – ale vždy ho zaplatil.

Celé tie roky sa pýtame, ako je to možné. Ako sme mohli prešustrovať miliardy na nefunkčný „systém“ a nechať si to páčiť? Odpoveď máme pred očami každé jedno ráno, no pre jej dokonalú absurditu ju už nevnímame. Všimli ste si niekedy, čo u nás robí človek v aute, keď sa blíži k mýtnej bráne alebo k úseku s radarmi? Automaticky spomalí. Bez rozmýšľania. Brzdí aj vtedy, keď ide predpísanou rýchlosťou. Z čistého, preventívneho strachu pred Systémom.

A v tom je tá geniálna pointa: My sme si tie tri miliardy nevytrpeli. My sme si ich dobrovoľne predplatili ako vstupné do divadla, v ktorom sme sami hlavnými štatistami.

Slovenský občan totiž neplatí dane preto, aby štát fungoval. Slovenský občan platí dane ako výkupné. Platí ich za to, aby mu štát dal svätý pokoj. Sme jediný národ na svete, ktorý financuje mašinériu na vlastné pokutovanie a ešte je hrdý na to, aká je tá technológia moderná. Sme ako väzni, ktorí sa v cele zložia na krajší bič pre dozorcu a potom v diskusii na internete odborne analyzujú, či má ten bič ergonomickú rukoväť.

Zvyk je ten najpohodlnejší, najmäkší anatomický vankúš, na ktorom slovenský zdravý rozum zaspí skôr, než stihne dopísať sťažnosť. A keď sa po rokoch s trhnutím zobudí, zistí, že účet v reštaurácii je už dávno vyrovnaný. Neplatili ho tí, čo menu vymysleli, ani tí, čo ho servírovali. Zaplatili ho ľudia, ktorí každé ráno poslušne vstávajú do práce a tajne dúfajú, že ich dane raz budú pripomínať funkčnú infraštruktúru. Zatiaľ však pripomínajú len to mýto. Zaplatíš, prejdeš a v spätnom zrkadle len sleduješ, ako sa tie peniaze strácajú v hmle.

Možno by sme mali prehodnotiť naše národné symboly. Dvojkríž je pekný, ale ruku na srdce – skutočným symbolom našej každodennej reality je závora. Stojí pred nami v rôznych podobách už desaťročia. A najkrajšie na nej je, že zakaždým, keď sa s veľkým škrípaním konečne zdvihne, s úžasom zistíme, že o dva metre ďalej už s úsmevom čaká ďalšia.

225