Dnes má meniny: Marek
Ako vidíte Matyáškov život o tri roky? Určite veríte, že bude mať plnohodnotný život…
Ja nielen tomu verím, ale ja to viem. Pretože sa o to postaráme my s jeho otcom, s jeho rodinou, urobíme pre neho prvé posledné, aby žil plnohodnotný radostný život. A tak, ako to zvládli iné PKU mamičky, tak to zvládnem aj ja. Za ďalšie tri roky už nehrozí tá najhoršia vec, ktorou je možná mentálna retardácia, takže si všetci možno trochu oddýchneme. Ale diéta je celoživotná záležitosť. Ja verím tomu, že sa do toho dostanem a že už sa tomu, ako mi bolo teraz, budem len smiať. Hovoriť si: ,,Jéj, keby som vedela, ako to zvládnem a akého mám doma bojovníka, tak by som sa vtedy toľko nebála.“ Keď sa pozriem za roh, tak vidím nádherný spoločný život. Krásneho vzdelaného muža, už teraz som naňho pyšná.
Vždy vystupujete veľmi otvorene, odvážne, nemáte problém rozprávať o svojich trápeniach, predsa len ste nemali ľahký život. Vyžaruje z Vás neskutočný pokoj, pokora a láska. Ako to robíte?
Tak to veľmi pekne ďakujem, je to pre mňa veľmi pekná spätná väzba. Neviem na to povedať presný návod, ako sa to robí. Snažím sa byť len autentická, proste taká, aká som. Verím, že keby sme sa stretli pred 15 rokmi, že by som toto nevyžarovala, pretože to, čo sme boli a sme a budeme, to sú tri rozdielne veci. Ale nenechajte sa zmiasť. Aj ja mám svoje dni, kedy som slabá a dovoľujem si úplne sa odovzdať a prežiť svoj smútok. Nie som stroj, život pred vás stavia rôzne výzvy a na základe naučených vzorcov na ne nastupujeme. Hlavne chcem byť tou najlepšou mamou a nechcem o sebe pochybovať. Takže zasa je to len práca na sebe samej a mám opäť ďalší materiál na spracovanie.
Čo vám v momentálnej situácii pomáha ísť ďalej, posunúť sa dopredu?
Myslím si, že nepotrebujem motiváciu, respektíve, že by som teraz potrebovala nutne v niečom pomôcť. Užívam si materstvo presne tak, ako by sme tú informáciu o tejto diagnóze ani nedostali. Niekedy na to dokonca aj zabudnem a je to všetko krásne. Možno by to bolo až priveľmi dokonalé, keby tá informácia neprišla. Necítim sa horšie ako iné mamičky, my máme naozaj krásne dni a keď je mi smutno, tak je to väčšinou preto, že musíme robiť niečo, čo iné mamičky nemusia. Napríklad vtedy, keď mu berieme krv, keď čakáme každý týždeň na telefonát, či je všetko v poriadku, alebo keď je Matyáško viac unavený, tak vtedy mám strach, aby sa mu hladiny nezvýšili. Alebo keď ho nemôžem úplne dojčiť. Tak v týchto chvíľach ma to ešte stále zabolí. Ale potom si poviem, vďaka za medicínu, za to, že je tam, kde je a že sme takto kontrolovaní. Snažím sa v tom všetkom hľadať pozitíva. Som vďačná, že sme v tejto dobe, že sme to podchytili včas.
Je mnoho žien, ktoré stretol podobný osud. Čo by ste im poradili?
Čokoľvek by som povedala, tak to bude pre nich zbytočné. Chcela by som tam byť s nimi, držať tie ženy za ruku a objímať ich. A všetky tie slová aj tak budú zbytočné, pretože, keď poviem, že to bude dobré, tak tomu tá žena aj tak ešte neuverí. Keď jej poviem, že to zvládne, tak pochybnosti aj tak nezmiznú. Chcela by som im predať vlastné skúsenosti, čo tiež nie je možné . Chcela by som byť s nimi, pretože viem, ako bolo mne, keď som musela byť v nemocnici sama bez môjho muža. Úplne mi je teraz do plaču…Ale všetky to dáme, ako inak…Láska k našim deťom nás povedie.