Cena za bezpečie: Prečo Salvádor dnes pôsobí bezpečnejšie než Švédsko a čo to hovorí o slabosti demokracie

San Salvador. Zdroj FOTO: pixabay

Správa o tom, že americké ministerstvo zahraničných vecí radí Salvádor medzi najbezpečnejšie destinácie sveta (Level 1), zatiaľ čo Švédsko drží v kategórii so zvýšenou opatrnosťou (Level 2), znie na prvé počutie ako geopolitický paradox. Ešte pred desiatimi rokmi bol Salvádor synonymom brutálnych pouličných vojen gangov a Švédsko výkladnou skriňou bezpečného sociálneho štátu.

Dnes sa karta obrátila – nielen v cestovateľských odporúčaniach, ale aj v realite ulíc. Tento kontrast ponúka hlbší pohľad na to, čo sa stane, keď demokratický štát zlyhá pri ochrane vlastných občanov.

Salvádor vs. Švédsko: Dva svety v číslach a príčinách

Porovnanie oboch krajín ukazuje dva odlišné príbehy o tom, ako štát dokáže (alebo nedokáže) udržať kontrolu nad vlastným územím:

• Odporúčanie USA: Salvádor má Level 1 (Bežná opatrnosť), Švédsko má Level 2 (Zvýšená opatrnosť).

• Hlavný dôvod hodnotenia: V Salvádore je to dramatický pokles násilnej kriminality a zničenie gangov, vo Švédsku zvýšené riziko terorizmu a aktivity organizovaných skupín.

• Miera vrážd (na 100-tisíc obyvateľov): V Salvádore klesla z vyše 100 (2015) na približne 1,3 (2025). Vo Švédsku sa drží okolo 1,1 – je teda stabilne nízka, no v krajine narastajú prestrelky gangov.

• Prístup štátu: Salvádor zvolil tvrdý zásah, výnimočný stav a masové zatýkanie. Švédsko sa drží prísneho dodržiavania právneho štátu, čo však prináša pomalšiu reakciu legislatívy.

Kým Švédsko doplatilo na kombináciu geopolitického napätia (hrozba terorizmu) a dlhodobo podceňovaného problému s integráciou a pouličnými gangmi, Salvádor prešiel šokovou terapiou.

Keď je demokracia slabá, moc preberá ulica

Príbeh Salvádoru je učebnicovým príkladom toho, čo nasleduje, keď štát stratí monopol na silu. Po desaťročia tam vládli formálne demokratické štruktúry, ktoré však boli prerastené korupciou, neschopné vymáhať právo a príliš slabé na to, aby čelili brutálnym gangom ako MS-13 či Barrio 18.

Keď súdy nefungujú, polícia sa bojí zasiahnuť a politici so zločincami potajomky vyjednávajú, vzniká mocenské vákuum. A to nikdy nezostane prázdne – okamžite ho obsadia gangy.

V takomto prostredí sa ľudské práva stávajú pre bežného človeka len prázdnym pojmom na papieri. Ak nemôžete bezpečne vyjsť z domu, ak musíte platiť výpalné zo svojho malého stánku a vaše deti sú násilím verbované do zločineckých skupín, demokracia pre vás prestáva plniť svoju základnú funkciu: ochranu života a majetku.

Paradox tvrdej ruky – prečo ľudia tlieskajú obmedzeniu vlastných práv

Práve v tomto bode prichádza na scénu fenomén prezidenta Nayiba Bukeleho. Keď v roku 2022 vyhlásil výnimočný stav, pozastavil základné ústavné práva (vrátane práva na obhajobu či lehoty na vznesenie obvinenia) a poslal do obrovských väzníc viac než 80-tisíc ľudí, západné ľudskoprávne organizácie bili na poplach. Upozorňovali na zatýkanie bez dôkazov, preplnené cely a eróziu demokracie.

Z pohľadu bežného Salvádorčana však nastal zázrak. Počet vrážd klesol takmer na nulu. Deti sa vrátili do škôl, malé podniky prestali platiť výpalné a ľudia sa po rokoch strachu opäť prechádzajú po večerných uliciach.

Tu sa odhaľuje najväčší paradox modernej politiky – obyvatelia často ochotne vymenia abstraktné demokratické slobody za hmatateľné fyzické bezpečie. Pre človeka, ktorý roky žil v strachu o holý život, nie je obmedzenie procesných práv problémom, ale riešením. Preto má Bukele doma podporu presahujúcu 80 percent – bez ohľadu na kritiku zo zahraničia.

Varovanie aj pre Európu

Porovnanie Salvádoru a Švédska nie je návodom na zrušenie právneho štátu, ale vážnym varovaním pre každú demokraciu. Švédsko síce zostáva vyspelou a v porovnaní s väčšinou sveta stále mimoriadne bezpečnou krajinou, no nárast prestreliek, bombových útokov gangov a pocit, že polícia ťahá za kratší koniec, už aj tam vyvoláva volanie po radikálnejších riešeniach.

História pritom opakovane ukazuje rovnaký vzorec – ak demokratické inštitúcie nedokážu rázne zakročiť proti zločinu v rámci vlastných pravidiel, voliči si skôr či neskôr vyberú lídra, ktorý tie pravidlá jednoducho prepíše. Bezpečie je totiž základnou ľudskou potrebou – a ak ho nedokáže garantovať demokracia, ľudia si ho bez váhania objednajú u autokrata.