Čísla a trendy hovoria jasne: Európa v dnešnej podobe už môže predčasne hovoriť o svojom konci

Ilustračná snímka. Zdroj FOTO: magnific

„Európa, ako sme ju poznali po stáročia – civilizácia, z ktorej vzišli Spojené štáty americké – v dnešnej podobe možno neprežije. Európa, civilizácia založená na väčšinovom pôvodnom obyvateľstve, spoločnej kultúre, priemyslovej prosperite a určitej predstave slobody a vlastníctva, zrejme smeruje k svojmu zániku. Nebude to náhly kolaps, ale pomalá a neúprosná erózia, ktorá už nadobudla taký stupeň, že tento trend je už nemožné zvrátiť.“

Tieto slová nepochádzajú z nejakého upraveného Zjavenia svätého Jána, takto to píše belgický právnik Drieu Godefridi vo svojej esejistickej knihe Prečo to Európa zrejme nezvládne (2026.) Godefridi, známy tiež z príspevkov pre Inštitút Gatestone, si všíma kľúčových faktorov, na ktorých civilizácia stojí a padá. Patria tam prudký pokles pôrodnosti v krajinách EÚ, kde na jednu ženu pripadá 1, 34 dieťaťa, čo je zďaleka pod hranicou obnovy populácie (2, 1 dieťaťa). Len tak bokom, na Slovensku je pôrodnosť tiež poddimenzovaná (1, 5 dieťaťa na ženu, najmä vďaka vyššej pôrodnosti na východe) a v Rusku je prirodzený prírastok obyvateľstva na úrovni EÚ. Imigrácia je ďalším faktorom, keďže populačne krachujúce štáty sa snažia tento deficit kompenzovať povolením masového prisťahovalectva, čo začína nebezpečne trieštiť spoločnosť. Opäť len tak bokom, Godefridi píše iba o EÚ, nie o Rusku. Tam problém riešia zasa imigráciou zo Strednej Ázie. Z Godefridiho argumentov vyberám ešte regionálne rozdiely, najmä v stredovýchodných krajinách EÚ. Tam dochádza k vyľudňovaniu  a odlivu mozgov do silnejších ekonomík, pričom desiatky regiónov uviazli v tzv. rozvojových pasciach.

Ako vždy, kritika musí byť

Tento ponurý pohľad má, prirodzene, aj oponentov. Kritici tohto matematického prístupu k realite namietajú, že redukovať komplexné hospodárske a sociálne štruktúry Európy na strohé katastrofické rovnice ignoruje schopnosť adaptácie, silný inštitucionálny základ a obrovské vnútorné trhové rezervy únie. Ale opäť len tak bokom: domnievajú sa títo kritici, že „inštitucionálny základ“ v EÚ ešte znesiteľne funguje?

Dnešní „kuvikovia“ majú predchodcov

K tým, ktorí videli európsku, nielen západnú, civilizáciu v ohrození, je možno námatkovo menovať Rudyarda Kiplinga. Britský rodák z Indie bystro rozoznával nezlučiteľné črty nezápadných kultúr v porovnaní s tou európskou a severoamerickou. Mal za to, že Západ robí pre iný svet (dnes mu hovoríme rozvojový) obetavú službu. Ale potkol sa na chápaní civilizácie. Spísal to aj v svetoznámej básni Bremeno bieleho muža (1899). Kipling bol jednoducho západný imperialista a dnes by sa do neho pustili feministky (a biela žena nemôže byť bremenom?) a OSN by ho obvinila z neokolonializmu, obľúbenému to terminologickému triku autoritárskych krajín, ktorým maskujú svoju neschopnosť zabezpečiť svojim ľuďom dôstojný život aspoň tu na zemi. Dnes by Kipling Nobelovu cenu určite nezískal, tak možno pár faciek. Tak to je, za dobrotu na žobrotu.

Ale Kipling bol iba esejista a básnik (IFK), niečo ako F. Nietzsche. Nebol to prorok, ktorý by očaril iný ako literárny svet. Jedným z tých známejších a odborných bol Oswald Spengler, inak Nemec ako repa. Pokúšal sa porovnávať civilizácie a vyzýval – v čase predzvesti nacizmu a už rozkvitajúceho komunizmu – k radikálnej „konzervatívnej revolúcii“. Po vydaní svojej kultovej knihy Zánik Západu (1922) razil tézu, že Západ sa vyčerpal a hrozbu pre západnú civilizáciu videl v socializmoch – národnom a medzinárodnom. Vyznával prírodnú špirálu. Civilizácie sa rodia, rastú a miznú, pretože stratili schopnosť „kontrolovať vývoj“. No ale to je tak trochu všeobecné klišé, nie? To vie predsa každý. Ale Spengler upozornil, varoval a

útočil na západné sebavedomie.

V množstve predchodcov dnešných autorov à la  Spengler zaujal Arnold Toynbee. Fenomenálny britský historik a autor rozsiahleho 12-zväzkové dielaŠtúdium dejín, vydávaného v rokoch 1934–1961, v ktorom analyzoval vznik, rozvoj a zánik približne 26 rôznych ľudských civilizácií (v preklade do našich jazykov – čeština a slovenčina asi tá multikniha nevyšla, ale v skrátenej podobe ste sa k nej ešte za komunistov mohli nepochopiteľne dostať v Štátnej vedeckej knižnici v Brne. Takže jasná sabotáž nedostatočne znormalizovaných pracovníkov tohto zariadenia. Toynbeeho téza? Západná civilizácia stráca „tvorivú silu“ a degeneruje. To nám ale nič nové nepovedal. Iba ako správny a do minulosti zahľadený historik usudzoval, že jedna každá civilizácia končí na smetisku dejín. Toto nesmrteľné dvojslovné spojenie z éry šťastných zajtrajškov Toynbee nepoužíval. Jeho empirický spätný záber na dejiny je bez irónie impozantný aj správny, lenže sa do jeho ´retropohľadu´ vsiakol bojovný antisemitizmus. Prekrýva ho značkou antisionizmu a nebolo mu pomoci. Novodobú židovskú civilizáciu považuje za „kamenný zvyšok zaniknutej sýrskej civilizácie“, ale čo už s historikom od staroveku až po modernu?

To iní z vybraných „hisoriosófov“ je zasa iná káva a chutí reálne samotným literným dotykom. Ten štvrtý apokalyptik sa volá Walter Lacquer (zomrel hádam v r. 2018) a myslím, že ho do čj alebo sj v niečomaj preložili. Publikoval aj knihu Posledné dni Európy a až do svojej smrti bol ako zdravý skeptik známy tým, že neveril ničomu. Narodil sa mimochodom v roku, keď Spengler vydal svoj „Untergang“, Zánik Západu. Zažil nástup nacizmu, prežil holokaust, vysmieval sa optimistom, ktorí kedysi verili, že nacisti sú predsa národ Goetheho a Beethovena a prebudí sa v nich humanistický cit a zdravý germánsky sedliacky rozum. Lenže Lacquer hneď po páde Berlínskeho múru „prorokoval“, že Rusko sa nestane  demokratickým štátom a bude z neho možno už nie totalita ale autoritárstvo.

Tak keď to tak zrátame, v tom hlavnom sa títo experti na dejiny veľmi nemýlili.

Názov: facebook sharing button  Názov: twitter sharing button  Názov: email sharing button  Názov: whatsapp sharing button  Názov: linkedin sharing button  Názov: telegram sharing button