Konflikt medzi českým prezidentom a vládou A. Babiša predbežne urovnal Ústavný súd. V spore ide o osobnú pomstu aj o zahraničnú politiku

Spor medzi prezidentom ČR a českou vládou sa tiahne už celý rad mesiacov a ide o prestížnu záležitosť. Má vláda povinnosť vziať na vrcholné stretnutie NATO v Ankare prezidenta? Alebo má právo zamedziť mu v účasti, aj keď na nej trvá? Udalosti išli bleskovo po sebe. Jeden deň vláda povedala prezidentovi definitívne nie, prezident okamžite podal kompetenčnú žalobu na Ústavný súd a v rekordnom čase bolo vymaľované: Pavel do Ankary pôjde.

Prezidentsko-vládne napätia majú na Slovensku – na rozdiel od Česka – tradíciu siahajúcu hneď k počiatkom rozdelenia Československa na dva nezávislé štáty. V známom konflikte Kováč – Mečiar nešlo o zahraničnú politiku, ale o vnútorné pomery na Slovensku, ktoré Michal Kováč kritizoval ako trend k autoritatívnemu bašovaniu. A uspel. Národná rada vyslovila Mečiarovej vláde nedôveru, lenže Mečiar zvíťazil vo voľbách a začalo sa niekoľkoročné osobné pomstychtivé ťaženie proti prezidentovi, plné urážok a s vyvrcholením známym ako únos prezidentovho syna do Rakúska.

Prezidenti R. Schuster a I. Gašparovič s vládami nijaké vážne problémy nemali, boli s nimi očividne spokojní. Vzťah prezidenta k exekutíve sa prudko pokazil v nasledujúcom konflikte Kiska – Fico, kde už išlo jednoznačne o pomstu premiéra za to, že ho Andrej Kiska porazil v prezidentských voľbách (2014). Prestrelky trvali až do konca volebného obdobia A. Kisku a boli vystlané vatou s Kiskovými podnikateľskými kauzami. Piaty slovenský prezident – prezidentka – v poradí, Zuzana Čaputová, sa dostala do kríža s vtedajším poslancom a neskorším opäť premiérom R. Ficom. Tu už z ficovskej strany lietali zahraničnopolitické napádania, keď Fico Čaputovú obvinil, že je „agentkou Washingtonu“, inokedy „slúžkou Washingtonu“ – po tom, ako prezidentka podporila odovzdanie bojových MIG-29 Ukrajine. Spor Čaputová – Fico si však prezidentka nemohla naplno vychutnať, pretože sa rozhodla v ďalších voľbách nekandidovať. A šiesty prezident SR – P. Pellegrini – je už slušne vychovaný chlapec, vládna garnitúra nemá prečo naňho útočiť.

Predohra k českému dejstvu

Súčasný český premiér Andrej Babiš so súčasným českým prezidentom Petrom Pavlom síce v roku 2023 tiež prehral súboj o prezidentské kreslo, z Babišovej strany však nijakú viditeľnú osobnú pomstychtivosť ako v slovenských zvadách Mečiar – Kováč alebo Fico – Kiska nebadať. Do konfliktu Babiša zahnali skôr jeho koaliční partneri – Okamurova SPD a Macinkovi Motoristi -, ktorých premiér musí zohľadňovať, inak by mu mohla padnúť tak krátko po voľbách vláda.

U T. Okamuru ide výsostne o zahraničnopolitickú agendu. Prezident je tvrdý zástanca členstva Česka v NATO, dokonca bývalý predseda jedného z jeho troch hlavných výborov (vojenského), „okamurovci“ nemusia ani NATO ani EÚ. K tomu prirátajme až psychopatickú nenávisť predsedu SPD a súčasne predsedu Poslaneckej snemovne voči Ukrajine. Tu s prezidentom Pavlom už vôbec nenájdu spoločnú reč. Ešte horší je vzťah medzi „motoristami“ a Pavlom, tam sa pohybujeme v osobnej rovine. Po voľbách si istý F. Turek, kedysi automobilový pretekár, teraz čestný predseda motoristov s ostro rezanou tvárou, brúsil zuby na post ministra zahraničných vecí. Pavel ho už vopred odmietol menovať pre jeho vulgárne rasistické a homofóbne príspevky do sociálnych sietí aj pre jeho absolútnu nekompetentnosť.

Motoristi nominovali na miesto ministra zahraničia P. Macinku a Turka navrhli ako ministra životného prostredia. Ale Pavel mu napriek nátlaku premiéra nedožičil ani tento „flek“.

Predbežné rozuzlenie právnického zadrhnutia

Mesiace sme mohli v českých médiách sledovať, ako si vládna koalícia poradí so zastúpením na vrcholnej schôdzke NATO v tureckej Ankare (7. – 8. júl). Prezident si nárokoval účasť v delegácii ako hlava štátu, vláda jeho účasť nechcela potvrdiť. Výrečný v tomto ohľade bol práve P. Macinka.

Potom udalosti nabrali rýchly spád: vláda oznámila, že Pavel na summit nepôjde, že zloženie delegácie je v jej réžii. Ďalší deň podal prezident kompetenčnú žalobu na Ústavný súd. Ústavní sudcovia (väčšinu z nich menoval práve Pavel), rozhodla expresne a bleskurýchlo. Vydal predbežné rozhodnutie, že účasť je prezidentových právom. Takže Pavel do Ankary poletí, podobne ako Babiš a Macinka. Kde si v lietadle sadnú, ak poletia tým istým špeciálom, nie je jasné.

Spor českého prezidenta a českej vlády tým vôbec nekončí, ale aký priebeh bude mať, to sa môžeme len dohadovať, Pavel na seba až príliš okato prevzal úlohu hovorcu opozície. V Ankare však v prostredí NATO ho uvidia veľmi radi, Babiša asi nie tak veľmi. Nie je to tak dávno, keď terajší český premiér nebol verejne schopný odpovedať na otázku, ako by sa Česká republika správala, keby „niekto“ vojensky napadol Poľsko… Tak to chodí, keď technokratom a ´ekonomokratom´ chýba strategické vzdelanie.

Autor je bezpečnostný analytik.

342