Pri tvorbe ikon musí byť po spovedi a počas písania by sa mala modliť. Ikonopiska Danka ich často vykladá aj zlatom

Gréckokatolícke a pravoslávne chrámy sú výnimočné aj vďaka ikonám. V tých je prepojené duchovno s umením. Aj keď si mnohí myslia, že ide o maľbu, v skutočnosti sa píšu.

“Je to tak hlavne preto, lebo ikony zobrazujú sväté písmo a to bolo napísané. Preto sa symbolicky hovorí, že ikony sú napísané a my z nich aj máme čítať sväté písmo,” hovorí slovenská ikonopiska Dana Kirešová.

Písanie ikon je rozšírené v Srbsku, na Ukrajine či v Poľsku. V týchto krajinách je dokonca bežným svadobným darom práve ikona. „Pre našu karpatskú oblasť sa ikony písali v ikonopiseckých dielňach pri ukrajinskom Ľvove a poľskom Przemyśli. Naše ikony väčšinou pochádzajú z Ľvovskej dielne, písali sa podľa špeciálnych predlôh a vzorov, striktne určených pravidiel a postupov, podľa tzv. ikonopisného kánonu,“ vysvetľuje Valentína Koščová z bardejovského múzea.

Danku od detstva bavilo tvoriť, kresliť či maľovať. K písaniu ikon sa dostala až neskôr. Napísala ich už desiatky, pri ich tvorbe využíva predovšetkým prírodné materiály. “Absovala som ikonopisecký kurz, ktorým nás sprevádzala učiteľka z Poľska,” hovorí. “Používam zväčša prírodné materiály, všetky ikony sú na doskách. Na tú nalepím plátno a tak maľujem. Zaujímavosťou je, že pracujem aj so zlatom. Vo svätožiare je napríklad dvadsaťtri a trištvrte karátové zlato. Maľuje sa tzv. vaječnou temperou – čo je vaječný žĺtok s vodou a práškové pigmenty. Celý proces, kým to preschne, trvá asi mesiac.”

Pri tvorbe musí byť ikonopisec po spovedi a súčasťou písania by mala byť modlitba.

Autori prvých ikon boli neznámi, prvá signovaná ikona je Kristus Pantokratos od Jána Černeckého z roku 1608. V 17. storočí začali vznikať ikonopisecké dielne aj na východe Slovenska. „Ikonopisci museli poznať Bibliu a celý náboženský a filozofický kontext. Ikony znázorňujú buď portréty svätých, alebo biblické výjavy a príbehy. Písali sa na drevo, najčastejšie lipové, ale pre chudobnejšie obce a kostoly aj na plátno a slúžili ako výzdoba v chrámoch, ale aj v domoch veriacich na modlenie,” hovorí V. Koščová.

Danka si púšťa aj spevy z užhorodských kláštorov. Každá ikona sa musí držať striktných pravidiel, a to najmä farebnosti. Červená predstavuje božskosť, modrá zasa človečinu. Aj preto je na ikonách Ježiš oblečený najprv v červenom rúchu, a až na ňom má modré, keďže sa neskôr stal človekom. V prípade Bohorodičky je to naopak. “Keď sú napríklad celé postavy, spodná časť ikony sa dáva zelená. Vždy na ikone je napísané meno Svätého, ktorý tam je, alebo je tam napísaný sviatok.”

Písanie ikon je akoby poslaním a darom. Aj preto Danka usmerňuje tých, ktorí sa o to zaujímajú, prostredníctvom kurzov.

„Okrem znalcov začínajú ikony písať aj tzv. bogomazi, čiže viac-menej amatéri. S tým začínajú do ikon prenikať aj iné prvky, napr. krajina, príroda, architektúra a podobne,“ upresnila pracovníčka múzea.

“Doma som skúšal písať ikony buď pre mamku na Deň matiek, alebo iba pre vlastné potešenie. Teraz som sa rozhodol, že urobím jednu poriadnu, preto som sem prišiel na kurz,” hovorí jeden z frekventantov.

“Myslím si, že každá napísaná ikona má niečo do seba a je skutočne ikonou. Už od prvej ikony môžu byť vystavené a byť k úcte,” dodáva ikonopiska Danka.